Vyčleňovanie a bezmocnosť
07.01.2016 20:37
.jpg)
Pri hyperaktívnych a impulzívnych deťoch som si uvedomila jednu vec. Môžem im pomáhať vonkajšími úpravami, keď im mením činnosti, zabezpečím chvíľky, pri ktorých sa môžu pohybovať, dám možnosť diskutovať, jedna vec ostáva- nedorozumenia vo vzťahoch, ku ktorým pri týchto deťoch dochádza. Trestať ich, súdiť ich neznamená pomoc. Pomoc znamená pochopiť ich pocity, pohnútky, vysvetliť ich ostatným deťom citlivým spôsobom. Pochopiť pocity znamená upokojiť impulzívne dieťa, pretože vidí, že dospelý človek stojí pri ňom a vysvetliť pohnútky cez sebapoznávanie znamená meniť súdiace vnímanie ostatných detí, pretože ich učíme pozerať na jeho konanie cez iný uhoľ pohladu, ktorý obsahuje pochopenie a pomoc.
Pri hyperaktívnych deťoch alebo impulzívnych deťoch prichádza k situáciám, kde tieto deti neukorigujú svoje emócie a ostatné deti, ktoré nevidia do hĺbky problematického správania, odsúdia ich správanie. Tento spôsob riešenia problémov prináša chvíle, kedy sa hyperaktívne či impulzívne deti cítia bezmocné, pretože svoj vnútorný stav nevedia vysvetliť dospeláckymi slovami a ich správanie, ak im nepomôže dospelý, je základom agresie, ktorú spôsobila ich bezmocnosť a temperament . Ak im dospelý pomôže a ich správanie vysvetlí tak, aby sa odsúdenie menilo na pochopenie a tým sa obrusovali hrany nedorozumenia a ak ponúkne iné reakcie,upokojuje impulzívne dieťa, zjemňuje súdenie ostatných a tým pomáha začleňovaniu dieťaťa do kolektívu.Spomeniem ako príklad starší príbeh.
Cez prestávky využívame dve voľnejšie miestnosti na trávenie prestávok. Chlapcov to ťahá k futbalu s mäkkou loptou v jednej miestnosti, dievčatká uchytia druhú a tvoria. Chlapcov nebol párny počet, takže rozdeliť sa na dve družstvá bol problém a bolo jasné, že výbojnejšie deti si svoje miesto vždy vybojujú, menej výbojné alebo menej obľúbené „ťahajú za kratší koniec“, a tak to bolo aj v tomto nedorozumení.
Cez prestávku som objavila jedného chlapca v triede pod lavicou, ako prehĺtal slzičky. Spýtala som sa ho, čo ho trápi a vzlykavo mi odpovedal, že sa cíti odstrkovaný, keď sa chlapci delia pri rôznych hrách .Moja otázka znela, či sa chce porozprávať s chlapcami. Chcel, a tak som zavolala chlapcov sadnúť si do spoločného kruhu na koberci, aby sme sa o situácii porozprávali.
Chlapci s určitým súdením opísali správanie chlaca, ktorý pri odchode z miestnosti silno buchol loptou o zem a strčil do niektorých chlapcov. Zareagovala som, že určite to nebolo príjemné (empatická reakcia), ale že by som im rada vysvetlila určité správanie. Moje slová zneli :"Každý človek má svoju dôstojnosť. Ak je vyčleňovaný zo skupiny či kolektívu, trpí. Cíti, že nie je napĺňaná jeho potreba patriť k niekomu či ostatným ak chce s nimi spoločne tráviť chvíle. Necíti sa dôležitým pre ostatných a preto sa cíti slabý - bezmocný. Po každom "NIE" od skupiny narastá u neho beznocnosť, ktorá ide ruka v ruke s hnevom, až je hnevu toľko , že ho prestal ovládať a pod vplyvom hnevu sotil a udrel loptou o zem. Hnev je nepríjemný , a väčšinou nás núti urobiť rýchle veci, ktoré ubližujú. Keby sa necítil taký bezmocný a nahnevaný, určite by neublížil. Takže dôvodom jeho hnevu a reakcií pod vplyvom hnevu bola jeho bezmocnosť a zúfalosť pocit vyčlenenia.“
Chlapci boli ticho, ani nemukli. Chlapcovi som pripomenula aktivitku, kde sme si dokázali, že priznať pocit alebo potrebu nie je slabosťou ale naopak odvahou a úprimnosťou (sebapoznanie-a-deti.webnode.sk/news/praca-s-rozpravkou-peter-a-skriatok-odvazlivko/ ).Povedať, že sa cíti odstrčeným a že sa chce hrať s ostatnými, je dôležitým krokom k odvahe a potrebe riešiť vzťahy vysvetlením. S ostatnými chlapcami sme premýšľali spoločne nad dohodou, pretože sa učíme aj na základe rozprávok, že čím viac dohôd máme, tým menej konfliktov zažívame. Navrhli sme si dohodu- vytvárať družstvá tak, ak majú byť rovnaké, že chlapci sa budú striedať. Jeden deň nebude hrať jeden, potom ďalší a ďalší, ten zvyšný sa bude prizerať či robiť rozhodcu.
Každý hnev je prejavom bezmocnosti, ktorá sa v deťoch vytvára v situáciách, kedy sa necítia dôležité pre druhých. Stáva sa však základom toho, či sa budú deti cítiť neskôr ako hodnotné pre seba. Nedorozumenia sú chvíle, kedy im môžeme dať najavo, že ich prežívanie je pre nás dôležitým a kedy im pomáhame získavať "moc nad situáciou" naším pochopením, potvrdením ich pocitov, vysvetlením ich konania citlivým spôsobom ostatným deťom. Deti je treba učiť približovať sa k sebe a to sa deje iba vtedy, keď sa učia rozumieť sebe a ostatným. Ostatné deti sa necítia pri týchto vysvetleniach obviňované, sú ochotnejšie vypočuť si logické dôvody správania svojich spolužiakov a zamyslieť sa nad svojím konaním. .
Zdroj obrázka: Pixabay