Všetci sme zodpovední za to, ako budú fungovať vo vzťahoch a v živote impulzívne deti

Veľmi ma zaujala táto myšlienka "Největším darem, který můžete ostatním dát, je milovat je dostatečně na to, abyste je nechali projít jejich vlastními problémy a chybami."

Nejako podvedome som podľa nej vždy šla. Nezachraňovala som svoje dieťa, keď urobilo vec, ktorá škodila jemu alebo iným. Viem, že cítilo a stále cíti rozhorčenie z fungovania vzťahov, systému, postojov autorít a kvôli tomu nepremyslene a impulzívne reagovalo a reaguje na tieto situácie. Uvedomujem si, že potrebuje žiť v tomto svete aj s ľuďmi, ktorí mu možno hneď neporozumejú. Rešpekt k ostatným je však základným prvkom ozdravujúcich vzťahov. Je jasné, že aj keď jeho prudké reakcie znamenajú preň nárazy o múry, bolesť spôsobená týmito nárazmi, môže byť pre neho prospešná. Aj keď školský systém nie je efektívne fungujúci, oveľa dôležitejšie sú vzťahy k ľuďom, ktoré si budujeme od detstva. Vidíme vo vzťahoch zrelé vzory, vidíme vzory ľudí, ktorí sa tak chránia, že zabúdajú vnímať ostaných, vidíme ľudí, ktorí rastú a robia chyby, ktoré si dokážu uvedomele priznať, vidíme rôzne vzory a so všetkými musíme žiť tak ako aj naše impulzívne deti.

Ako vnímam úlohu nás rodičov, keď naše deti narážajú ak si ubližujú alebo v v rozhorčení ublížia iným. Ja nechávam dieťa prejsť si následkami. Samozrejme prežívam aj "nenápadne v dobrom podané rady", že mám viac tlačiť alebo trestať. To však znamená, že nedôverujem ceste dieťaťa a životu, že ukáže tú správnu cestu dieťaťu cez následky. Každé sa rodí už s nejakou cestou a vlastnosťami, ktoré v živote zužitkuje.Ja už od malička cítim, že sebapoznávanie a psychológia je mojím komíčkom a možno aj nadaním, takže moja cesta mi bola predurčená od detstva. Každé z týchto detí má tiež pred sebou svoju cestu, na ktorej majú niečo pochopiť, niečo obrúsiť a niečo zdokonaliť.

Impulzivita týchto detí je vlastne hlbším vnímanim života a toho, čo sa v ňom deje. Ľudia s touto vlastnosťou sú veľmi prospešnými, pretože citlivosť spojená s racionalitou, za ktorou je empatické pochopenie, je cestou k zlepšovaniu sveta. Je dôležité pomáhať im korigovať ich impulzivitu pochopením ich pocitov aj pohútok, aby ďalej existovala vo forme citlivosti alebo "vášnivosti" ako motora na ich životnej ceste a schladiť jej "ohnivosť" aj rešpektovaním nárazov a ich následkov.

Spravodlivé následky sú dôležité. Rodiča bolí, ak dieťa trpí. Cez bolesť však narastá schopnosť hllbšieho charakteru, hlbšieho premýšľania o živote, schopnosť vcítiť sa. Tak ako diamant, sa obrusuje tlakom, charakter sa obrusuje všetkými skúsenosťami a aj tými, ktoré na ne boľavo tlačia, aby prehodnotili ubližujúce konanie.

Tieto deti sú rebelské a tvrdohlavé a stretávajú sa autoritami, ktoré môžu byť vnímavé viac aj menej. S autoritami, ktoré im rozumejú aj nie. S autoritami, ktoré v nich vidia drzého "fracka" alebo nepokojného hľadajúceho sa mladého človeka. Majú silu bojovať s týmii, ktoré ich vnímajú menej, ktoré im nerozumejú a ktoré v nich vidia "drzého fracka".. Takisto tvrdohlavosť môže byť v živote prospešná, ak je použitá na správnu vec. Človek však musí nájsť svoj stred aj s touto vlastnosťou, pretože ak je hrubá či tvrdá, ubližuje. Ak je spojená s pochopením, porozumením a snahou pomáhať, s poukazovaním na nefungujúce veci ,tlačí náš svet dopredu.

Cítim, že keby som ho zachraňovala vtedy, ak je na vine ono, bránim mu v budovaní pevnejšieho a súcitnejšieho charakteru. Tak ako aj ja, má svoje presvedčenia, ktoré si potrebuje overiť aj vlastnými skúsenosťami s nárazmi. Niekto sa proste viac naučí na svojich chybách a ja patrím k tým ľuďom tiež. Každá moja skúsenosť a určité postoje sú výsledkami boľavých skúseností.

Ísť proti presvedčeniam svojho dieťaťa, keď vidí svet svojím spôsobom a bojuje mladíckou nerozvážnosťou spojenú s hnevom a správaním, ktorým si ubližuje, chápem ako marenie jeho sebapoznávania. Vyvolala by som hnev, ktorý by bol namierený proti mne a celému svetu. Ak si však prejde následkom, hnev, môže byť konštruktívny. Pri následku ho nasmeruje k sebe, bolesť na potrebu byť človekom, ktorý rastie v sebaovládaní a empatii. Myslím si, že keď sa cítim zle kvôli zlým skúsenostiam dieťaťa, bojím sa vlastne názorov iných a necítim sa ako kvalitný rodič podľa škatuliek. Kto je však kvalitným rodičom? Ten, ktorému to ide s dieťaťom ľahko alebo ten, kto ustojí zlé chvíle a skúsenosti ho naučia byť ešte pevnejším a tým ukázať dieťaťu, že zlé skúsenosti nás nemusia stiahnuť nadol ale so vzájomnou oporou urobiť z nás autentickejších ľudí. Je to na mne a mojej vnútornej sile ustáť súdenie a pochopiť potrebu jeho skúseností, jeho nárazov a na presvedčení stále byť milujúcou matkou, ktorá mu podá ruku, aby videl silu a empatiu v priamom živote, ktorý nejde podľa predstáv, pretože inak by sme stratili schopnosť rásť a milovať viac.

Takisto si myslím, že školský systém a učitelia by mali rásť v poznávaní hyperaktívnych detí a určite mnohí chcú. Oni sú základom toho, či tieto deti budú robiť zúfalé činy v školách kvôli tomu, že sú nepochopené. Pretože zúfalosť dieťaťa spojená s neschopnosťou pochopiť ho vyvoláva ich slovnú alebo fyzickú agresiu, ktorej sa dá predísť empatiou a pochopením týchto detí, schopnosťou viesť kolektív v triedach k otvoreným, empatickým a zdravším vzťahom bez súdenia, ponižovania či podrazov, na ktoré tieto deti reagujú impulzívne, vo vytváraní metód a prístupov, ktoré nebudú spôsobovať apatiu týchto detí ale radostné, hlbšie a plnšie prežívanie získavania vedomostí. Je to na nás všetkých, či pochopíme, ako je potrebné rásť sami v sebe alebo spoločne s týmito deťmi v odvahe byť samým sebou, v odvahe postaviť sa za seba a za správnym postojom napriek strachu zo súdenia, v empatii, v nepohodlí, keď život s týmito deťmi znamená študovať ich správanie, vnímať ich konanie a vidieť zaň ich pocity a pohnútky. Vďaka svojej skúsenosti mám pripravené ruky pre rodičov s podobným osudom a papierové vreckovky aj pre ich slzy. Teto blog neznamená, že som ľahostajná a schvaľujem ubližovanie týmto deťom v systéme, tento blog znamená, že pozerám na všetky strany a na úlohu nás rodičov, učiteľov a aj detí, ako spoločne môžeme zlepšovať vzájomné vzťahy. Naďalej budem svojím vnímaním vysvetľovať učiteľom osobitosť svojho dieťaťa, stále budem hľadať a opisovať spôsoby, ako včleňovať tieto deti do kolektívu a ako viesť kolektív detí k zdravším vzťahom cez sebapoznanie, pretože tých spôsobov je veľa a každý ich realizuje cez svoje poslanie vo svojom živote.Na nás všetkých je zodpovednosť za tieto deti a na tom, či ich pády budú znamenať ich sebaničenie alebo odraz a schopnosť stúpať ďalej a vyššie vo svojom raste, schopnosť rozvíjať pochopenie aj iných na základe vlastnej skúsenosti, a tak "splynuť" v zdravších vzťahoch s ostatnými.

 

Zdroj obrázka: Pixabay