Spratkovia či obete našej spoločnosti?

11.06.2016 13:22

Moje dieťa bolo často súdené. Vnímalo skutočnosť, ako je jeho impulzívny temperament prijímaný s odporom, a tak si vytvorilo pre seba presvedčenie, že je na tomto svete nevítaným a že dospelým ľuďom nezáleží na tom, ako sa cíti, a preto im nezáleží  ani na ňom samotnom. Veľmi ťažko zvládalo silné emócie, keď sa muselo vyrovnávať s náročnejšími situáciami, čím trpeli aj jeho kamarátske vzťahy, čo sprevádzal aj smútok spojený s jeho ťažkosťou sa orientovať vo vzťahoch. V škole to bolo podobné. Sedávalo ticho niekde v úzadí, čo vyzeralo ako nezáujem voči školskému svetu. Chránilo sa svojimi detskými možnosťami. Uzavretím. Aj zvieratá sa v prírode ukryjú alebo utekajú, ak cítia nebezpečie. Ľudia majú schopnosť sa ukryť a utiecť ešte do iného zvláštneho úkrytu- do svojho vnútorného sveta a začnú túto schopnosť využívať už ako deti. Ako matka som si povedala, že v našej domácnosti prelomím tú jeho bariéru sebaochrany a začala som ho vnímať ako dôstojnú bytosť,

-ktorá potrebuje iba počúvať, keď s ním lomcujú silné pocity a zhovárať sa sním, keď sa upokojí,

-ktorá mu povie, že všetky jeho skúsenosti sú dôležité pre jeho život a ak ich aj spoločnosť označuje za chyby, pre neho sú schodíky, po ktorých stúpa vyššie vďaka pochopeniu v životné okolnosti,

-ktorá pochopila, že ak jeho vnútorný svet je búrlivý, svojim necitlivým  a súdiacim konaním ho zaženiem do kúta, kde sa vďaka silnej osobnosti bude brániť rovnako ako zviera, ktorému ide o život. Použije všetky „pazúrky slovné aj fyzické“, pretože chápe, že jeho dôstojnosť je to jediné, čo zatiaľ vo svete nepochopenia má,

-ktorá pochopila, že jeho sebaobranné reakcie sú bojom o dôstojnosť a snahu hľadať priamočiarejšie, empatickejšie, spravodlivejšie, vášnivejšie konanie. Tým vášnivým konaním myslím ako opak voči sterilnému konaniu- vyjadrovanie pocitov a rovnako aj vyjadrovanie „hnevu lásky“, za ktorým cíti zúfalý záujem o jeho osobnosť. Toto všetko preto,  aby sa cítilo v tomto svete bezpečnejšie vďaka tomu, že tieto typy správania mu ukazujú ten svet priehľadnejším,  poctivejším, otvorenejším, pocitovejším, empatickejším, rešpektujúcejším, spravodlivejším a snaživejším sa miestom o podporu a záchranu každého mladého života.

Preto by som chcela apelovať predtým, než označíme tieto deti (hyperaktívne, impulzívne, autistické) za „faganov“, „nevychovaných spratkov“, či dokážeme ustúpiť z povrchného súdenia a zamyslieť sa nad tým, ktoré naše konanie pôsobí na tieto deti ako „bojové taktiky“ namierené voči ich otvorenosti, precitlivenosti, temperametu- v podstate voči ich prirodzenosti, ktorú v detstve nedokážu potláčať, pretože sú len deťmi a ktoré ich nútia bojovať so svetom dospelých len kvôli tomu, že to jediné, či im ostáva, je ich dôstojnosť. Nemôžu za svoj temperament, za svoju silu postaviť sa za svoju dôstojnosť. Narodili sa viac odolné voči strachu z autorít, ktoré s nimi bojujú, a preto bojujú aj ony prostredníctvom svojej silnej osobnosti s jedinou zbraňou, ktorú majú- dôstojnosťou. Prikladanie významu len výkonom, tabuľkám a videnie detí iba ako strojov, ktoré sa nám dospelým musia prispôsobiť,  spôsobuje toľko problematického správania, koľko ho okolo seba vidíme. Máme so synom krásny vzťah, v školskom systéme si však utvára vzťahy podľa nedôvery a dôvery. Doma dodržuje všetky pravidlá, pretože nebol súdený, ale cítil sa v bezpečí so všetkým, čo sa mu stalo.

Svoje úprimné spravanie založil na vďačnosti za prijatie jeho temperamentnej osobnosti. Inde si vytvára vzťahy podľa toho, koľko snahy vloží dospelý do spoznávania jeho skutočnej osobnosti ukrytej pod nánosmi ochranných múrov. Vďaka nemu chytím za ruku rodiča so slzami, ak prechádza podobnými problémami, vďaka nemu tvorím rozprávky aj aktivitky na pochopenie svojho vnútorného sveta pre podobné deti.

Späť