Realita a ochrana
23.03.2016 20:26
Zrejme by som mala na svojej stránke opísať aj prekážky v podobe nedôverčivých slov, s ktorými som sa stretla pri svojom prístupe k deťom okrem tých povzbudzujúcejších a oceňujúcich. Deti z druhého stupňa sa pravidelne zastavujú za nami v školskom klube, aby sa naďalej delili o svoje radosti a trápenia. Niekedy sa s nimi teším a niekedy mi je smutno. Ako napríklad dnes, keď mi rozprávali o svojich nepríjemných zážitkoch s inými žiakmi, keď sú mimo dohľadu učiteľov. Pripojili sa k nim deti, ktoré k nám prešli z veľkých škôl a odrazu začali z nich vypadávať tieto vety:
„Tu som bol šťastný.“
„Tu sa cítim bezpečne a chránený.“
„Aj keď som sa tešil na väčšiu školu, kde by som tak nebol/a pod dohľadom učiteľov, chýba mi to, ako sa u nás riešia vzťahy.“
„Chceli by sme tu byť do deviateho ročníka."
Takéto a takéto podobné vety z nich padali a ja som si musela spomenúť na prvotnú nedôveru, ktorú sprevádzali moje prvé a možno aj nesmelé kroky, keď som si začala zastávať hyperaktívne deti a prístup založený na porozumení dieťaťu a pomoci dieťaťu porozumieť sebe a ostatným.
Zneli asi takto: " Obhajujem si anarchiu a chaos. Správame sa k deťom ťuťuli a muťuli a ony nezvládnu realitu. Stále sú v zborovni a žalujú."
Vyjadrím sa k nim. Som prísna, ak si deti ubližujú a vyslovene im to nedovolím. Možno niektorým chlapcom som s tým „šla na nervy“ pretože si chceli vyskúšať určité zlomyseľnosti, ale už aj tí mi po poznaní reality vo väčších školách priznávajú, ako im chýba môj prístup. Keď deti niečo trápi, majú dovolené všetko povedať a nenazývame to žalovaním, ale otvoreným zdieľaním všetkého, čo sa im deje, čo ich teší a čo ich trápi. Áno, keby som to nevedela korigovať, premení sa to na nekontrolovateľné sťažovanie sa a „žalovanie“. My sme však naučení na našej malej škole si sadnúť do kruhu a preriešiť aj problematické situácie, na konci ktorých si vyvodíme budúce postoje a deti mi potom oznamujú, ako sa im darí ich plniť. Pozorujem každé správanie, pri ktorom vycítim čo len malú snahu o narušenie dôstojnosti a vysvetľujem situáciu v behu. Napríklad ako napríklad dnes, keď jeden veľmi hyperaktívny chlapček zle zvládal „nešikovnosť“ nového spolužiaka vo futbale a moje rozhovory s ním obsahujú jasné stanovenie hraníc plus vysvetľovanie: „Tebe to tiež v prvom ročníku nešlo a potreboval si veľa cvičenia, než si sa takto vypracoval s ostatnými chlapcami. Keď spolužiak váha, že už v bráne nechce byť, kam ho zatiaľ dávate a on dostáva góly, stratí sebaistotu a bude sa báť v bráne byť. Nemôžeme na nováčika vrhnúť takú veľkú zodpovednosť za neúspech mužstva, keď má na starosti góly a ešte ten futbal tak neovláda. Musíme mu pomáhať.“
Podobné a podobné rozhovory vediem, aby som korigovala impulzívne deti a ony počúvajú. V školskom klube menej futbalistovi už chlapci pripravili kuželky a učili ho futbalovým fintám. Sú dni pokojnejšie a dni ťažšie, keď mám pocit, že nevládzem, ale pocit dôstojnosti každého dieťaťa, ich pohoda na našej malej škole a to, že sa cítia bezpečne a šťastne je pre mňa dôležitý.Okrem zvýšeného hlasu, ktorý znamená STOPKU nerešpektujúcemu správaniu, poskytujem vedomosti zo sebapoznania, pomôžem pochopiť vnútorné prežívanie spolužiaka, ponúknem efektívnejšie postoje a komunikáciu, vtedy sa cítim spokojne, pretože šťastie detí a to, že sú chránené, je pre mňa dôležité. Keď som dnes počúvala aj tie smutnejšie vety od detí, mám chuť apelovať.
Počúvajme deti viac a viac, poskytnime im okrem vedomostí aj základy sebapoznania a rozvíjajme aj ich emočnú inteligenciu, neberme ich sťažnosti ako žalovanie, ale berme ich vážne a korigujme ich problémy spoločne s nimi. Nech nám stále dôverujú a zverujú sa ďalej a ďalej, aby sme mali podchytené ich pocity, pohnútky, za ktoré ich nesúďme. Veďme ich za ruku aj v ich vzťahoch, nech sa ich nedôvera v svet dospelých nepremení na zlosť, ktorá sa bude meniť na tvrdosť v staršom veku.
U nás sa otvárajú zaťaté deti, spolupracujú impulzívne deti aj uhádané deti, oceňujú aj neskôr tento prístup, pretože ho nepochopia ako obmedzovanie ale ako ochranné krídla, pod ktorými už môžu konať ďalšie aktivity. Tu by som sa podelila so správičkou, ktorá mi prišla od úžasnej osôbky-bývalej žiačky, ktorá je už dospelá: „Keby som ja mala teraz deti, ani chvíľu by som neváhala dať ich k vám do školy - už len kvôli Vám a tomu, že všetky tie nástrahy sveta (školy) na nich počkajú...Vy ste ich oddialili svojim prístupom k nám.“ Ťažko sa mi púšťajú "moje" deti do sveta nástrah. Takže niečo k tomu ťuťuli muťuli. Možno nepripravujem deti na tvrdú realitu svojím ochranným prístupom, ale realita vždy závisí od svojho tvorcu. My už si ju vytvárame a viem, že je veľa ďalších učiteľov, ktorí tiež pracujú s deťmi s pochopením a pomáhajú vytvárať tú inú realitu, za čo im tu ďakujem.