Pomáhajme si vzájomne búrať svoje múry
05.06.2016 10:00
Pre veľa rodičov ich výchovné pôsobenie na deti nemusí byť od začiatku priamočiare a jasné, pretože ich zakaľujú názory iných alebo dobre mienené rady. Aj keď rodič intuitívne pozná správny smer svojho pôsobenia na svoje dieťa, vďaka tlaku od ostatných zneistie, prispôsobí sa a začne so svojím dieťaťom bojovať.
Vo výchove v minulosti vládla racionalita a potreba dodržiavať určité pravidlá, čo nie je samozrejme škodlivé, ale potrebné. Nejako sa pozabúdalo prihliadať aj na to, že každé dieťa je jedinečné a logicky jeho konanie ovplyvňujú pocity. Od začiatku je u dieťaťa viac aktívna pravá hemisféra zameraná na vnímanie sveta aj vzťahov z pocitovej stránky a neskôr dieťa rozvíja racionálnu stránku svojej osobnosti, čím rozvíja ľavú hemisféru.
S racionalitou musí byť vždy spojená aj empatia a rešpekt k pocitom dieťaťa. To znamená, zaujímať sa, prečo sa hnevá, čoho sa bojí, z akého dôvodu je smutné, pretože z nevyjadrených pocitov sa utvára boľavé vnútorné napätie, z ktorého si dieťa vytvára tvrdý múr či škrupinu, za ktorými sa chráni pred nepochopením, aby tam v tej iluzórnej ochrane prežívalo v tomto svete, ktorý mu môže pripadať necitlivý. Vytvára si však aj odstup, ktorý mu škodí. Tu mu však môže pomôcť len dospelý svojím trpezlivým, citlivým, otvoreným a spravodlivým konaním. Vnútorné dôvody "problémového" správania sú vždy sebaochranné. Navonok sa takéto správanie prejaví ako slovná alebo fyzická agresia alebo zaťatosť a nekomunikatívnosť, čo je znakom bezmocnosti, keď dieťa nevie, čo so svojimi pocitmi, alebo s necitlivým správaním, ktorému je vystavené vďaka nepochopeniu jeho pocitov alebo vnútorných pohnútok, ktoré vyvolávajú vonkajšie správanie. Táto tvrdá škrupinka či múr v priebehu života tvrdne, ak dieťa pri dozrievaní prežíva viac a viac nepochopenia, alebo sa tam naopak zjavujú puklinky a dieťa sa naučí opatrne otvárať, ak sa stretne s trpezlivým a citlivým správaním dospelého, ktorý vidí až za múr či škrupinku do jadra detskej citlivej osobnosti. Ak mu chce pomôcť, súdenie je na poslednom mieste, pretože múr bude vyšší a škrupinka tvrdšia.
Dieťa musí vidieť, že dospelý má snahu pochopiť jeho pocity, že mu ich pomáha vyjadrovať, že mu ponúka spôsoby správania, ktoré mu pomôžu vyjadrovať seba bez sebaochranných taktik a ktorý mu dáva najavo, že stojí pri ňom pri každom zakopnutí alebo páde, kedy má znovu a znovu pripravenú ruku v podobe pochopenia a pomáha mu začleniť sa do kolektívu detí alebo dospievajúcich.
Moje dieťa si tak vytváralo vďaka impulzivite a nepochopeniu múr, za ktorý púšťalo len ľudí, ktorí mali snahu vidieť v ňom to ukryté jadro jeho osobnosti v podobe túžby po lepšom svete a ľuďoch, ktorí budú mať snahu mu porozumieť. Náš vzťah sme budovali krok po kroku a kvôli nepochopeniu bol a je stále krehký. Zatiaľ čo získava dôveru vo mne, kolísavo ju získava alebo stráca voči svetu podľa toho, ako sa k nemu zachovajú dospelí ľudia .Ja ako matka pozorujem jeho kroky a srdce mi plače, ak narazí na človeka, ktorý vidí len jeho múr či škrupinu a pokúša sa ho bojom s ním preraziť, čím sa moje dieťa viac a viac chráni. Alebo sa mi srdce smeje, ak stretne človeka, ktorý má snahu vidieť to jeho citlivé dôsledne ukryté jadro a spoločne s ním sa pokúša ten múr či škrupinku narúšať, spôsobovať pukliny, aby sa učilo cez ne opatrne vyjadrovať svoju osobnosť takú, aká je. Idem prednášať na jednu strednú školu o vzťahoch, najprv som sa toho vyľakala, pretože mám skúsenosti len s malými deťmi, ale môj život s mojím synom, ktorý nepatril k deťom, pri ktorých by sa dospelí tešili, ako napĺňa ich potrebu po poslušnosti v podobe toho, žeby by bol ticho, ak má vyjadriť názor, alebo sa pretvarovať, keď ho nebaví nejaká situácia, ma veľa naučil o potrebe rešpektu k dôstojnosti ku každému človeku. Neochránim ho, pretože sa tiež musí naučiť v tomto svete žiť s jeho pravidlami a rôznymi typmi osobností, ale svojimi prednáškami snáď docielim to, aby sme sa pozerali za povrch do jadra každej osobnosti a tak zmierňovali účinky odsudzovania vo všetkých vzťahoch.
Človeka nezmeníme, ak budeme na neho násilne tlačiť. Zmena príde z potreby dotyčného človeka sa otvoriť a korigovať niektorú svoju stránku osobnosti. Každý človek sa však otvorí len vtedy, keď bude cítiť bezpečie vďaka nesúdeniu, kvôli ktorému „vykukne“ spoza svojej škrupinky či múru a ukáže ostatným svoje citlivé jadro. Len vtedy keď namiesto súdenia pocíti snahu pochopiť svoju osobnosť a vidieť jej citlivé jadro, začne sa otvárať a korigovať svoje správanie, pretože si cení snahu ľudí okolo seba vnímať ho ako dôstojnu ľudskú bytosť a na toto by sme mali pamätať aj v školskom systéme pri "íných" deťoch, ak chceme spoločne vytvárať ten lepší svet. Je smutné, ak dieťa potrebuje nálepku v podobe určitej diagnózy, aby sme sa k nemu správali citlivejšie. Intuícia a empatia, ktorá sa rozvíja snahou spoznať seba a porozumieť ostatným je zrejme rovnako dôležitá pri vytváraní si citlivého postoja so spravodlivými hranicami pri všetkých deťoch bez ohľadu na diagnózy a pri pomoci včleniť ich do tohto zatiaľ chaotického sveta, v ktorom chaos spôsobuje len potreba presadzovať svoj názor bez ohľadu na dôstojnosť inej osoby.