Ovládnutie hnevu
07.01.2016 21:07
.jpg)
Nechávať deti samotné v emocionálnych chvíľach znamená dovoliť ničivej sile ich emócií, aby poškodzovala ich vzťahy, ich vlastné sebahodnotenie a v budúcnosti začnú deti a neskôr aj ako dospelí emócionálne konanie (aroganciu, iróniu, klamanie, vyhýbanie sa úprimnosti, chlad atď) používať ako sebaochranné a sebaobranné štíty.
Mali sme už poslednú vyučovaciu hodinu telesnej výchovy v jeden upršaný piatok a ostávalo nám pätnásť minút do konca, keď sme sa s deťmi rozhodli hrať hru „Na muzikantov a dirigenta.“ Pri tejto hre jedno dieťa ide za dvere a ostatné deti s mojou pomocou si vyberú dirigenta, ktorý bude predvádzať hudobné nástroje, aby to ostatné po ňom opakovali. Úlohou dieťaťa, ktoré príde spoza dverí, je uhádnuť dirigenta. Nie všetkým deťom sa podarilo ísť za dvere, boli sklamané a jeden impulzívny chlapček to zobral veľmi „tragicky“. Videla som, ako hnev úplne ovládol tohto chlapčeka, pretože začal nepokojne pobehovať po triede. Pozorovala som ho a premýšľala, ako mu pomôcť. Ostatné deti som pustila, aby im náhodou neublížil, aby sa prezuli a prichystali na cestu do materskej školy, kde obedujeme. Dávala na ne pozor pani riaditeľka, keďže sme na neplnoorganizovanej škole. Ostala som s chlapčekom, najprv som na neho empaticky zareagovala:
„Rozumiem, prečo sa hneváš. Nevyšlo ti v hre ísť za dvere. Aj mňa by to asi nahnevalo, ak by som sa veľmi tešila."
Deťom často pripomínam tieto veci (sebapoznanie): "Keď ublížite, riadi vaše konanie hnev a nie vy. Ak chcete byť VY tým silnými, skúste ten hnev riadiť vy, vypísať ho na papier alebo do denníku, vyboxovať ho do vankúša, porozprávať sa o tom, čo vás hnevá."
Preto som aj tomuto chlapčekovi povedala : "Skús niečo s tým hnevom urobiť, aby si nikomu neublížil. Veď vieš že silní ľudia neubližujú. Môžeme sa aj o tejto situácii ešte porozprávať.“
Deti vedia, že môžu ísť do samoty, pobehať si po dvore, alebo hnev vypísať na papier. Chlapček prešiel k lavici, zobral papier a začal písať. Ukázal mi papier, na ktorom bolo dosť zlostných slov, ktoré len poukazovali na priamu úmeru hnevu vyjadrenú silnými slovami. Chcel ich prečítať ostatným deťom. Povedala som mu, že aj ja som sa podieľala na tom, že už nie je čas hrať hru ďalej a že tie slová na papieri môže prečítať aj mne. Šlo to, aby si chlapček nezhoršoval vzťahy s ostatnými deťmi a aby sa mu uľavilo tým, že predo mnou vyjadrí slová podfarbené hnevom nahlas. Chlapček s hnevlivým dôrazom čítal slová mne. Odosobnila som sa, lebo som len vnímala jeho potrebu vyjadriť hnev a pomáhala mu počúvaním. Keď dočítal, spýtala som sa ho, či môžeme ísť na obed a cestou sa ešte porozprávať o jeho hneve. Chlapček prikývol, cestou na obed sa držal v mojej blízkosti, aby mi už miernejšími slovami opakoval, ako ho to hnevalo a vadilo, keď mu nevyšlo vystriedať sa s ostatnými spolužiakmi pri hre za dverami. Pozorne som ho počúvala, aby cítil, že beriem jeho pocity vážne. Po obede som ho ocenila za to, že vyriešil svoj hnev rozhovorom so mnou a na nikoho nezaútočil, a preto som mu sľúbila, že nabudúce ho pri podobnej hre pustím medzi prvými za dvere.
Počúvaním, vnímaním, potvrdením a empatickým pomenovaním pravdepodobných pocitov dieťaťa vytvárame deťom bezpečný otvorený priestor, v ktorom cítia, že sa môžu existovať bez nášho odsudzovania. Deťom sa uľaví, pretože sa zbavujú vnútorného napätia. Naše pozorné počúvanie a potvrdenie ich pocitov pomenovaním utvorí pre ich emóciu bezpečnú cestu na jej neubližujúce vyjadrenie. Náš vzájomný vzťah to len utuží, pretože deti hľadajú vo svojom veku niekoho, kto im pomôže zorientovať sa nielen v tom, čo okolo seba vnímajú, ale aj v tom, čo v sebe cítia. Potrebujú dospelého človeka, ktorý im svojím konaním ukáže smer a ktorý im poskytne svojím vnímaním, počúvaním, potvrdením pocitov oporu, o ktorú sa môžu vo svojej ťažkej emocionálnej chvíli oprieť.
Zdroj obrázka: Pixabay