Otvorenosť k sebe a ako nás budia súčasné deti
22.05.2016 13:09
Súčasné impulzívne deti sú ako budíček pre našu dosť racionálne ladenú spoločnosť.
Čo vlastne spôsobuje preferovanie rozumu nad pocitmi? Človek racionálne ladený a so snahou vidieť všetko racionálne uzavrie svoje pocity, silou vôle sa ich snaží potlačiť a nevyjadrovať, aby nepôsobil labilne, detinsky alebo naivne. Vytvára si konanie podfarbené odstupom- chladom, určité „problematické situácie" rieši potlačovaním negatívnych javov rôznymi trestami. Považuje to za riešenie vo forme hraníc. Áno, hranice sú dôležité, rovnako však dôležité je nestratiť ľudský prístup k druhému človeku, ktorý sa môže iba pod racionálne vedeným konaním vytrácať. Ak sú však emócie alebo pocity potláčané, nehýbu sa, ustrnú. V živote všetko potrebuje pohyb vo forme zmien, rastu alebo vyjadrovania. Človek, ktorý pocity potlačí a nevyjadruje, nerastie po emocionálnej stránke, jeho emocionálna inteligencia sa nevyvíja, tento človek nemá schopnosti pocity či emócie empaticky vnímať ani u druhých. Nerozumie svojím pocitom a emóciám, a preto sa aj v konfliktoch zameria na súdenie povrchných prejavov negatívneho konania u druhých bez pochopenia pocitov a vnútorných pohnútok, ktoré ich viedli k tomuto konaniu. Pretože im jednoducho nerozumie. Naša spoločnosť na tomto racionálnom a chladnom princípe dosť dlho fungovala, keď odrazu narastá počet hyperaktívnych a impulzívnych detí, ktoré jednajú často v afekte. Sú prudké, vášnivé, rebelské, nemajú strach z autority, čo svedčí o tom, že je pre ne veľmi dôležité žiť vo svojej integrite a vyjadrovať svoju osobnosť tak, ako to cítia. Vidím to u svojho dieťaťa, vidím to u mnohých detí v škole a keby som nebola otvorená rozvíjaniu emocionálnej inteligencie, ľahko by som upadla do súdenia. Impulzivita týchto detí naráža na racionálne ladené pravidlá v rodinách aj v školách. Posúvajú naše vnímanie od ovládania prostredníctvom rôznych pravidiel k empatii, pretože bez nej sa s týmito deťmi nedá ich konanie korigovať. Vedia vycítiť rôzne manipulujúce správanie a dokážu tomu povedať NIE vo forme odvrávania alebo vytvorenia si ľahostajného prístupu k systému, ktorý sa nezaujíma o ich vnímanie života a sveta. A tu je vidieť, ako potláčanie „problematického správania“ nemá šancu toto správanie riešiť, pretože len ďalej potláča do podvedomia to, čo spôsobuje problémy, ale nerieši ho. Naša spoločnosť po emocionálnej stránke možno len dospieva, pretože sa stále ešte len učíme komunikovať bez zhadzovania druhého človeka s iným názorom a postojom. Ovládanie a potreba existovať vo svojom živote najmä podľa svojich predstáv je v nás natoľko vrytá, že sa nemôžeme čudovať toľkému chaosu vo vzťahoch a v komunikáciách.
Deti na začiatku nerozlišujú, čo je dobré alebo zlé správanie. Nekriticky napodobnia všetko, čo okolo seba vidia. Negatívne konanie sa dá riešiť len vtedy, ak je vytvorený k nemu otvorený postoj od dospelých a ich pomoci vytvoriť si otvorený postoj k svojmu negatívnemu konaniu aj u detí. A to sa dá vytvoriť len tam, kde je pre deti vytvorené nesúdiace prostredie, v ktorom sa cítia natoľko bezpečne, že sa neváhajú ukázať vo svojom pozitívnom aj negatívnom „svetle“. Dospelý má tak možnosť vidieť správanie, ktoré ubližuje samotným deťom ako pôvodcom určitého problematického správania a rovnako deťom v ich okolí. Ak by toto konanie deti ukrývali so strachu pred dospelým človekom, dospelý možno nadobudne falošný dojem, že problém sa vyriešil, deti ho však budú realizovať v prostredí bez dospelého človeka a zo strachu ho budú „zatĺkať“. Čestným sa môže stať len človek, ktorý je otvorený vidieť svoje chyby. Chyby je veľmi dôležité vidieť ako možnosť k rastu a nedostatok iných skúseností a možností sebavyjadrenia, ktoré je treba ponúkať deťom už ranom detstve. To, čo sa potlačí, existuje a stále spôsobuje problémy. Čestnejšieho a odvážnejšieho človeka nevytvorí sebapotláčanie, ale otvorenosť ku všetkým svojím stránkam. Konanie, ktoré sa u seba nebojíme vidieť ako „problematické“, sa naučíme spozorovať hneď na začiatku, keď nás ovládnu určité pocity a reagovať inak „po novom“ alebo aj neskôr, keď prostredníctvom sebareflexie prehodnocujeme svoje minulé konanie a snažíme sa v budúcnosti konať inak. Len pri otvorenosti k sebe aj k druhým sa rozvíja sebaovládanie. K tomu potrebujeme veľa trpezlivosti, odvahy vidieť svoje chyby a mať ponúknuté možnosti správnych reakcií z kníh či od ľudí, ktorí k určitej vyrovnnaosti a nadhľadu dospeli. Deti potrebujú tiež najmä od nás dospelých veľa trpezlivosti, pochopenia ich pocitov, oceňovania, pretože pri tomto postoji myslíme zároveň aj na ich dôstojnosť a sebaúctu, ktorá je dôležitá, aby s nami spolupracovali a aby ich miera empatie a citlivosti bola udržiavaná a nie potláčaná. Takisto je dôležité rozvíjať s nimi sebareflexiu, keď sa snažia s našou pomocou pochopiť seba aj svoje „problematické" konanie, konanie aj „problematické" u druhých, korigovať svoje konanie a pomôcť s korigovaním konania u druhých pochopením a spoznaníma ponúknutím aj iných rešpektujich postojov a reakcií.
U nás pokladáme deťom myšlienky na zamyslenie sa a otázky, ktoré ich smerujú k zamýšľaniu sa nad chybami, odvahe priznať ich a vyjadriť a k ochote spolupracovať nie na ich potláčaní, ale na ich korigovaní.
· Vystúpiť z vnútorného úkrytu a opísať problémovú situáciu a priznať si svoju chybu je ODVAHOU, BLÍZKOSŤOU A OCHOTOU RIEŠIŤ situáciu otvorene, čestne voči sebe aj druhým a spravodlivo.
· Vystúpiť z úkrytu skupiny a zverejniť skutočnosť,, že sa niekomu ubližuje alebo ublížilo je ODVAHOU a PRÁCOU NA DOBRÝCH VZŤAHOCH V KOLEKTÍVE, kde sa každý cíti bezpečne, pretože tieto schopnosti sú prejavom odvážneho, čestného a priateľského človeka, ktorý chce pracovať na sebe aj vzťahoch.
· Ak sa niekto hnevá, nesmieme ho provokovať, ovláda ho HNEV, ktorý mu spôsobuje nepríjemné napätie aj bolesť, vtedy potrebuje skôr byť sám so sebou alebo starostlivé otázky typu: „Čo ťa hnevá? Čo sa ťa dotklo?"
· Vyjadruj v tvare ja otvorene , čo cítiš, aby sme ti porozumeli nielen v dobrých chvíľach ale aj v tých ťažkých. Spoločne sa naučíme, že každý má právo sa cítiť dobre aj horšie a pochopíme, že naše ústa alebo myšlienky premenené na vety do denníku sú možnosťami, ako všetky pocity prijímať za kamarátov a nebáť sa ich vyjadriť, aby sme si poradili s naším napätím.
· Každý má pravdu v konflikte, pretože vníma situáciu podľa svojich pocitov aj myšlienok, a preto je oveľa dôležitejšie naučiť sa počúvať a vytvoriť si dohody, aby sa každý cítil v našom kolektíve dôležito.
Nie je správne potlačiť pocity, emócie, vnímanie, myšlienky dieťaťa, pretože sme nevyriešili nič. Dôležitejšie je pomôcť mu vytvoriť si otvorený postoj aj k svojím problémovým stránkam, ku ktorým nájde silu v podobných situáciách reagovať inak. Samozrejme, zahanbiť sa môže, aj to je pocit, ktorý ich naučíme prijímať u seba, ale dôležitejšie je deti namotivovať k chuti nevzdať sa a stále sa pokúšať o tie asertívnejšie riešenia v sebavyjadrovaní sa v tvare ja, v ODVAHE popísať situácie pravdivo, v ODVAHE priznať si chybu, v ODVAHE a sile prekonávať seba a reagovať inak, v ODVAHE , keď si dieťa zastane iné dieťa. Čo je najdôležitejšie, v škole dávať najavo každému dieťaťu svojím záujmom o neho, aké je dôležité pre dospelého- učiteľa , pretože potom sa stane každé dieťa dôležité pre kolektív. Pre mňa sú veľmi dôležité výsledky v tom, keď sa dozviem, že dieťa, ktoré sa zatínalo, je otvorené a dá sa s ním vychádzať oveľa lepšie aj doma alebo aj výsledky, keď impulzívne dieťa po mojom výklade povie: „Zatiaľ mi to pani učiteľka nejde, ako mám na to ísť nabudúce?“ Toto je snaha, ktorý sa dá vytvoriť len v nesúdiacom- bezpečnom a empatickom prostredí. Nie je to ľahké v súčasnosti, najmä keď vzťahy ovláda emocionalita a potreba presadiť seba na úkor druhého, niekde však musíme začať a len pochopenie vzťahov do hĺbky môže pomôcť.