Zamyslenia nad hranicami vo vzťahoch
08.10.2016 12:40
Každý človek vníma svoje hranice prostredníctvom pocitov, ktoré ho informujú, kedy už nevládze a potrebuje sa zastaviť, aby zistil, či nejde zlým smerom vo svojom živote. Rovnako vníma svoje hranice aj prostredníctvom pocitov, ktoré ho informujú, kedy mu konanie od iných ubližuje a kedy potrebuje zistiť, či nemá neprimerané očakávania, ktoré mu ostatní nedokážu naplniť, pretože majú svoju cestu alebo či je dosť otvorený a vyslovuje jasne svoje pocity aj potreby a či mlčí, ak sa mu ubližuje. Tieto pocity su ochranné a vedú nás k nám samotným do svojho vnútorného priestoru, odkiaľ čerpáme okrem oddychu zamyslenia sa nad tým, čo potrebujeme, o čom snívame, kam smerujeme, kam nás to ťahá, skúmame svoje vzťahy a rovnako aj svoje skutky a slová, vďaka čomu neustále robíme inventúru svojho života a sme v neustálom pohybe v podobe svojho osobného rastu. Tento vnútorný priestor je základom pre vnútornú rovnováhu a z nej vyplývajúcu sebaúctu. Len človek, ktorý vie, kým je a kam smeruje, má v sebe predpoklady na zdravé vzťahy, pretože rešpektuje to, kým druhí sú a hľadanie ich jedinečnej cesty.Pretože si prežíva aj vlastné blúdenie a vlastné pocity stratenosti, rešpektuje blúdenie a stratenosť u iných. Trpezlivosť, ktorú rozvíja prijatím svojich chýb a hľadaním svojej jedinečnej cesty, vie ponúknuť aj vo vzťahu k blízkym.
Ak hranice nemáme (nevnímame tieto hraničné pocity) , strácame zdravý kontakt so sebou samým, pretože nám ostatní vstupujú do priestoru, odkiaľ čerpáme sily a kroky pre ďalšie smerovanie svojho života. Strácame vtedy sami seba a sme vyčerpaní. Ak máme hranice voči iným príliš vysoké a príliš tuhé, upriamujeme sa najmä na seba alebo svoje krivdy a neostáva nám priestor na snahu porozumieť iným. Vtedy máme uzavreté dvierka vo svojich srdciach a strácame otvorené, hlbšie a naplňujúce vzťahy s ostatnými ľuďmi, pretože snaha má prúdiť z oboch smerov. Kde je stred? v dvoch krokoch. Treba si chrániť svoje chvíle určené pre samotu, aby sme získali porozumenie tomu, kým sme a kým sme boli v minulosti a zároveň aby sme si udržiavali vnútornú rovnováhu. Ak nájdeme porozumenie pre seba, nájdeme ho aj pre ostatných, lepšie rozumieme ich pohnútkam a vtedy dokážeme mať aj otvorené dvierka v našich srdciach pre ostatných ľudí v podobe zdieľania svojich snov, potrieb, pocitov, minulosti, ktorú sme pochopili, prijali a ktorú zdieľame najmä kvôli podpore a pomoci iným. Ostatní ľudia takisto ako my v tom svojom vnútornom priestore hľadajú seba, svoje smerovanie, otvorené vzťahy a takisto sa snažia pochopiť minulosť, aby vytvorili zo seba "nového" človeka, s ktorým sa viac stotožňujú. Vzájomnou otvorenosťou a zdieľaním svojich skúseností rozhovory prestávajú byť plytké a dané diktátom ostatnej spoločnosti.
Najťažšie je to pri deťoch. Tu rodič potrebuje veľké množstvo síl, pretože tu sa do boja o vzájomné hranice hranice motajú osobné emócie lásky a strachu o budúcnosť dieťaťa. Dieťa potrebuje tiež vedieť, kedy naruší naše hranice, aby sa orientovalo vo vzťahoch a nebolo zmätené v tom, kedy ublíži a kedy nie. Rovnako však potrebuje aj skúsenosti, ktoré tiež spracúva vo svojich osobných chvíľach ticha a vo svojom živote sa nevyhne ani tým boľavým. Rady by sme deti chránili a vďaka tomu ich niekedy nútime do dokonalosti, ktorú máme v predstavách my. Každé dieťa má však tiež pred sebou svoju jedinečnú cestu, ktorú objaví ponorením sa do vlastného vnútorného priestoru aj za cenu boľavých skúseností. Viem, o čom píšem. Pri svojom tvrdohlavom a impulzívnom dieťati som sa učila spoznávať svoje hranice, z ktorého vyplývali moje reakcie, ak jeho konanie bolo ubližujúce a zároveň sa učila rešpektovať jeho kroky a spracovávať svoje vlastné strachy, úzkosti a obavy, ak nekonalo podľa mojich predstáv. Porozumela som právu svojho dieťaťa na hľadanie svojho miesta v tomto svete a oddeľujem neustále od tohto pochopenia svoje úzkosti. Život je predsa o rozvíjaní vnútornej sily a tá sa rozvíja prekonávaním vlastných vnútorných prekážok (strachy, chyby, vina, nízka sebadôvera) a vonkajších prekážok. Týmto pochopením si prejdú aj deti. Cítim, že potrebujem byť autentická a a zároveň intuitívne chápem, že potknutia a chyby u detí sú tiež smerovkami k tomu, aby aj ony našli svoj osobný priestor, kde skúmajú samy seba a snažia sa porozumieť svetu Ponorenie do vlastných hĺbok je prevenciou pred plytkosťou. Aj deti týmto spôsobom spoznávajú hranice svoje a hranice u iných. Deti sa takisto môžu cítiť stratené a blúdiace. Na to sme tu však my dospelí, ktorí pracujú s rozvíjaním vlastnej autentickosti a vyrovnanosti a ktorí dokážu deťom neustále ponúkať lásku prostredníctvom pochopenia, trpezlivosti a neustálej snahy o rozvíjanie vzťahu aj v ťažsích obdobiach. Pretože len láska v tejto podobe nás môže všetkých vyviesť z chaosu.
Rešpektovať svoje hranice, svoje hľadanie sa a smerovanie znamená rešpektovať aj hranice, hľadanie sa a jedinečné smerovanie u druhých ľudí. Rešpektovať svoje hranice znamená cítiť, kedy je na nás vyvíjaný neprimeraný tlak a kedy je konanie voči nám nedôstojné. Rešpektovať hranice iných, znamená uznať si svoj tlak na druhých, uznať právo druhým na hľadanie si svojej jedinečnej cesty aj za cenu chýb a konať dôstojne s pochopením. V každom prípade sa otázka hraníc zasa spája so sebapoznaním, empatiou a rešpektom.
Zdroj obrázka: Pixabay