Nezvládnutý hnev
07.01.2016 20:14
Hrali sme sa s deťmi voľne vonku. Niektoré z detí hrali vybíjanú, iné futbal, alebo hádzali loptu do koša, či sa hojdali na hojdačke. Pri mladších deťoch som zaregistrovala, že jedno z nich sa začalo dosť zlostiť, pretože mu iné z detí zobrali loptu a utekali s ňou pred ním. Impulzívne dieťa zareagovalo impulzívne. Rozbehlo sa a jedno z nich sotilo na zem. Je to situácia, ktorá vyľaká každého učiteľa a je náročné zareagovať v nej s nadhľadom. O to dôležitejšie je však práve v takejto situácii vytvorenie si prijímajúceho prístupu. Svoj prijímajúci prístup som si vytvorila tým, že som si uvedomila, že toto dieťa nevie, aké nepríjemné následky má hnev, ak sa ním necháme ovládnuť a ak ho neprejavíme otvorene slovne.
Pomohli sme si zasa s poznatkami zo sebapoznania. Deti si posadali do „kruhu pre hľadanie porozumenia“. Pri riešení tohto nedorozumenia som poprosila všetky deti, aby si predstavili HNEV ako postavičku a skúsili ju napodobniť. Deti začali búchať rukami, dupať nohami, zachmúrili sa a naznačovali, ako nadávajú. Povedala som im, že keď takto jednajú, vládne im hnev, hnev má už vládu nac ich správanie. Spýtala som sa ich taktiež, či sa dá vtedy, keď moc nad naším konaním preberá hnev jasne premýšľať. Deti sa zasmiali a odpovedali jednoznačne „NIE“. Vlastne sme s deťmi prišli spoločne na to, že keď konáme pod vládou hnevu, nepremýšľame jasne a logicky, ubližujeme a ako deti názorne ukázali, fyzicky aj slovne.Deti tak pochopili, že svojím provokovaním prispeli k soteniu, pretože ich spolužiak bol veľmi nahnevaný a nad jeho konaním prebral vládu hnev.
Otočila som sa k dieťaťu, ktoré ublížilo fyzicky a vysvetlila som mu jeho správanie aj s použitím empatickej reakcie: „Mal si právo sa hnevať. Ty si sa však nechal ovládnuť hnevom a sotil si. Hnev je však silný a preto, keď udrieme v hneve, neodhadneme, ako veľmi ublížime. Keď nad nami vytratí vláda hnevu, keď už premýšľame jasne, vieme, že sme svoje správanie prehnali a vidíme dôsledky, ktoré ľutujeme - hnev či plač nášho kamaráta. Situáciu však už naspäť nevrátime.“ Mojou snahou bolo, aby porozumel svojmu správaniu a aby tomu porozumeli aj ostatné deti. Ostatným deťom som tiež pri názornej ukážke hnevu vysvetlila, že vtedy nesmieme človeka, ktorý sa zlostí, provokovať, pretože pokiaľ sa hnevá, bude robiť to, čo bude pod vládou hnevu cítiť. Väčšinou pod vládou hnevu ublíži ešte viac.
Pri rozhovore sa deti spočiatku najmä obviňovali. Prvé dieťa sa bránilo, že mu ostatné deti nemali brať loptu, druhé dieťa sa bránilo, že ho nemalo to prvé sotiť. Preto som deťom napísala na tabuľu dve slová: NEDOROZUMENIE a DOROZUMIEŤ SA. V oboch slovách som im zvýraznila písmeno D. Vysvetlila som im, že písmeno D je začiatkom slov dvaja a dve. Naznačujú, že pri nedorozumení sú vždy dvaja účastníci. Slovo dve znamená, že pri nedorozumení musíme pochopiť dve veci: seba a druhého (správanie seba a druhého). Navrhla som deťom hru : „Keby som ... . “ (Nezabúdame si opakovať informáciu z aktivitky k rozprávke o Petrovi a škriatkovi Odvážlivkovi, že priznať si chybu je odvahou a vnútornou silou človeka.) Dieťa, ktoré ubližovalo tým, že provokovalo a zobralo loptu, sa vyjadrilo.: „Keby som mu nezobral loptu, asi by ma nesotil.“ Druhé dieťa sa vyjadrilo: „Keby som ho nesotil, neplakal by.“ Pri týchto obrátených vetách deti zistili, že každé nedorozumenie začína v každom z nás. Ak chceme nedorozumenie riešiť, vždy je správne začať u seba a uvedomiť si, ktorým správaním môžeme ublížiť. Začali sme tak spoločne premýšľať nad tým, ako by sa dalo zachovať INAK. Dieťa, ktoré zobralo loptu, odpovedalo, že sa nebude snažiť nahnevať niekoho, kto už nahnevaný je. Druhé dieťa, ktoré ublížilo fyzicky, sa vyjadrilo, že radšej bude naháňať srnky. Na čom sa ostatní začali smiať aj so samotným „vinníkom“, na ktorom bolo vidieť, že pochopil impulzívnosť a následky svojho konania. Pri svojej impulzívnosti dieťa priznalo, že radšej mohlo impulzívne zakričať, že sa hnevá. Keď som videla, že deti porozumeli správaniu pri emócii hnevu, „kruh pre hľadanie porozumenia“ som rozpustila. Oboch účastníkov som ešte zastavila a spýtala som sa ich, či vedia, ako sa dá aspoň trocha napraviť nedorozumenie, ktoré sa stalo. Deti si vzájomne povedali: „Prepáč!“ Cestou na obed komunikovali spolu bez zlosti.
Situáciu som riešila podobne ako pri vysvetľovaní učiva z rôznych predmetov. Deti cítili, že im rozumiem a zároveň pomáham s pochopením samého seba a ostatných. Takýmto riešením napomáhame tomu, aby sa deti od seba nevzďaľovali, ale aby sa vzájomným porozumením približovali k sebe.
Zdroj: Som kráľom svojho sveta-Spoznáj sám seba a porozumieš ostatným, AT PUBLISHING
Zdroj obrázka: Pixabay