Komunikácia a spolupráca
12.03.2016 08:59
Hyperaktívne deti sú neposedné, skáču do reči, konajú bez rozmyslenia, neodhadnú mieru a tieto ich vlastnosti sa stávajú objektom súdenia, napomínania, karhania a trestov. Myslím si, že sa dá vycítiť, kedy dieťa je sociálne „neohrabané“, kedy robí určité veci naschvál a kedy pod vplyvom určitej emócie. Všimla som si, že „živšie“ deti sú dosť zamerané na seba a určité „krivdy“ vnímajú veľmi precitlivene a zreteľne, čo dajú najavo útočne slovne (napr. „Ty nie si normálny/a!“) a bohužiaľ, keď neodhadnú mieru, môžu ublížiť sebe aj druhým. V podstate potrebujú pomoc zloženú zo správnej komunikácie s nimi a spätných väzieb.
Boli sme s deťmi vonku. Chlapci hrali futbal. Dievčatká si našli hru, kedy sa rozdelili na dve družstvá. Každému družstvu patril jeden strom na dvore. Úlohou družstva bolo prebehnúť k stromu súpera a trafiť loptou. Loptu mohli získať len zachytením lopty pri jej prehadzovaní od súperiek, aby sa predišlo nárazom. Pri futbale dali chlapci červenú kartu „živšiemu“ chlapčekovi, ktorý sotil spoluhráča. Karty používajú, aby pri futbale nedochádzalo k rôznym agresívnym prejavom, čím sa korigujú. Rôzne agresívne prejavy sa u nás korigujú už od začiatku školského roku, a preto impulzívny chlapček odišiel bez hádky. Po mnohých rozhovoroch a pomocných radách, ako vychádzať s ostatnými a ako rešpektovať pravidlá kvôli lepším vzťahom, zvláda tieto situácie ľahšie ako na začiatku. Musel však vždy cítiť, že je rešpektovaný a že nesúdim jeho osobnosť, ale korigujem impulzívne správanie, pri ktorom som mu vždy vysvetlila, akým spôsobom ubližuje sebe a druhým. Ostatné deti tiež korigujem pri odsudzovaní, aby pochopili, že týmto správaním prilievajú "olej do ohňa" a aby sa vtedy správali neutrálne, prípadne, aby dávali nahnevaným spolužiakom empatické otázky napr.: "Čo ťa hnevá?"
Chlapček prešiel k dievčatám a poprosil ich, či si môže zahrať. Dievčatá mu dovolili, ale kvôli tomu, že chlapček má problém s mierou, ako odhadnúť v hrách svoju silu, prudkosť, bojovnosť, hneď na začiatku prišlo ku konfliktu. Hru pochopil ako rugby, keď chcel nasilu vytrhnúť z ruky a sotením. Zrejme v ňom ešte rezonoval hnev na situáciu, ktorou si musel prejsť na futbale, ale ktorú plne rešpektoval, pretože odišiel od chlapcov bez hádky. Ako som písala v minulých článkoch, učím deti nesúdiť, ale autenticky popísať, ako vnímajú situáciu. Dievčatká zastavili hru a chlapcovi oznámili: „Bojíme sa ťa. Hráš tak, že sa ťa bojíme a nemôžeme sa uvoľniť.“ Takže chlapček dostal ďalšiu nepríjemnú spŕšku slov na svoju adresu a začal byť neistým. Bolo cítiť, ako ho tieto situácie mrzia. Ja som sa k dievčatám pridala s tým, že sú „krehkejšie“ ako on a že majú vytvorené určité pravidlá a dohody v hre, aby si ju užili a hra plynula bez bolestivých situácií. Dali sme mu na výber, že ak bude tie pravidlá rešpektovať, môže ostať v hre, ale ak bude konať tak, že do hry vnesie tvrdosť, musí z hry von kvôli bezpečnosti a nie preto, žeby ho v hre nechceli. Chlapček sa rozhodol, že bude pokračovať. Dievčatá súhlasili, bolo vidieť, že ho v hre chcú mať. V ďalších kolách si dával pozor, aby ich nesácal, keď si loptu prehadzovali. Samozrejme, ja som ho zboku pozorovala, korigovala povzbudzovaním a oceňovaním za ústretovosť k pravidlám hry, čím som sa mu snažila pomôcť pri rozvíjaní sebaovládania. Bolo vidieť, že bol vďačný za určitú dôveru od dievčat aj odo mňa a snažil sa nesklamať.
Nebolo ľahké pre neho vypočuť si otvorené slová, ktoré určitým spôsobom napomínali časť jeho osobnosti- impulzivitu, ale zvládol to statočne, čo si zaslúžilo ocenenie. Prijal červenú kartu od chlapcov, otvorené slovká od dievčat a ja som bola rada, že mu dievčatá ďalej poskytovali šance, aby sa necítil vyčleňovaný a úplne sociálne „neohrabaný.“ Na konci hry sa už s ním smiali a ocenili jeho snahy. Nepostavili sa k nemu odmietavo ale s určitou trpezlivosťou, ústretovosťou a snahou nevyčleniť.
Pozorovala som ho a videla som, že jeho temperament, prudkosť a plné emocionálne vloženie sa do všetkého mu spôsobuje problémy, o ktorých vopred netuší a nevie ich odhadnúť. Tú správnu mieru mu môžu pomôcť rozvíjať len rešpektujúce vzťahy a poskytnutie rešpektujúcich spätných väzieb odo mňa a spolužiakov. Silne som vnímala, že keby bol vyčlenený aj z tejto hry, vznikal by u neho pocit vlastnej neschopnosti a vyčlenenosti od ostatných. S týmto chlapčekom pracujeme týmto spôsobom od začiatku: nesúdime, v emocionálnych chvíľkach mu potvrdzujem, čo cíti, nechávame ho osamote, keď jeho emócie a najmä tie zlostné hrajú prvenstvo. Opisujeme mu svoje pocity, aby porozumel našim spätným väzbám a zároveň aby sme mu ukazovali hranice. Oceňujeme drobné aj väčšie úspechy, aby sme posilňovali stránky, ktoré mu pomáhajú vo vzťahoch a v sebaúcte.
Zdroj obrázka: Pixabay