Dobro v našom svete
03.02.2016 21:04
V školskom klube som sedela v kruhu s deťmi a jeden dosť impulzívny chlapček mi položil zvláštnu otázku: "Čo je vôbec na tomto svete dobré?" Pozrela som sa do očiek tohto impulzívneho dieťaťa a uvedomila som si, že tieto osobné myšlienky a úvahy neostávajú ukryté pred tým, kto sa o deti úprimne zaujíma.
Je to nepokojné dieťa, ktoré potrebuje od dospelého veľa trpezlivosti, pretože sa len tak neuspokojí s polovičným vzťahom a samo žije veľmi naplno. Sem tam plače, keď ho sklame konanie niekoho a zároveň sem tam hrá drsniaka. Tento chlapček by rád tancoval rovno na hodine, rád by sa stále smial, rád by pobehoval, rád by stále rozprával, často sa hnevá, pretože určité obmedzenia nášho života aj školského systému sa mu proste nepáčia. Sme na malej škole, takže mu potreby vieme uspokojiť do určitej miery. Nemá problém povedať, že ho niečo nebaví, pretože podstatnou zložkou jeho povahy je nepokoj a večná nespokojnosť. Tieto vlastnosti môžu byť v jeho budúcom živote veľkým pluskom, ak bude podobne neúnavne hľadať zmysel svojho osobného života. Ak by sme toho chlapčeka posudzovali z hľadiska šablón, do ktorých sa snažíme deti včleniť najmä v školskom systéme (majú byť pokojné, nevyrušujúce, taktné), tento chlapček by to asi prehral. Tam, kde by nebola snaha prijímať ho a porozumieť mu, by to mal veľmi ťažké rovnako ako deti, ktorých rodičia na fb stránke Stop diskriminácii vo vzdelávaní www.facebook.com/groups/626436594163801/?fref=ts zdieľajú svoje príbehy. Každé z detí (adhd, autistické, s aspergerovým syndrómom, s inými špecifickými potrebami, deti bez týchto diagnostikovaných či pozorovaných javov teda "bežné" ) si nesie v sebe svoj životný údel, niektoré hneď zo začiatku ľahší, niektoré hneď zo začiatku ťažší. Práve keď mi deti položia podobné otázky ako tento chlapček, intenzívnejšie si uvedomím, že v škole by sme mali skutočne spoznať každé dieťa. Nemalo by nás len zaujímať, či poslúchne na slovo alebo či jeho žiacku knižku zdobia od vrchu až po spodok jednotky, pretože skutočný vnútorný svet dieťaťa nám môže unikať, čo je určitou tragédiou. Pretože práve toto uchopenie vnútorného sveta nám umožní lepší vzťah s každým dieťaťom.
Dieťa potrebuje:
- našu schopnosť vnímať, ak ho niečo nielen teší ale aj trápi,
- našu schopnosť zistiť a uchopiť tú spravnú chvíľu, keď nám chce povedať niečo osobné,
- našu schopnosť nezaujato a pozorne počúvať, keď je pripravené sa nám zdôveriť s niečim pre neho dôležitým.
Vtedy nevidíme v ňom to dieťa, ktoré nám niekedy tak zvýši tlak :-), ale dieťa, ktoré je bezbranné, pretože je vydané napospas svojmu temperamentu, špecifickej potrebe, dospelému, ktorý má jeho život na nejaký čas v rukách, kolektívu spolužiakov, ktorý môže byť krutý, ak ho my dospelí nekorigujeme.
Na druhý deň sme mali písanie do tvorivého denníku, kde sme sa v kruhu na začiatku hodiny rozprávali o tom, kde sa ukrýva to dobro v našom svete? Deti začali rozprávať o dobrých skutkoch, v ktorých niekto pomohol im alebo v ktorých ony pomohli niekomu inému. Chlapček pôvodca tejto otázky všetkých úplne vážne a pozorne počúval. Deti sadli k otvoreným denníkom, aby sa zamysleli nad denníčkovou témou "Ja ako pomocná ruka" a na konci hodiny čítali svoje zápisky. Tento chlapček písal o tom, ako pomohol zhŕňať sneh susedom, medzi ktorými bola aj jedna starenka. Pozrela som sa na neho s úsmevom a spýtala som sa ho: "Tak už vieš, kde sa ukrýva to dobro v našom svete? No predsa v tebe:-)." Nezareagoval, ale cez prestávku sa tento veľmi impulzívny chlapček postavil medzi kamarátov, ktorí chceli svoje nedorozumenie riešiť provokáciami, aby ich udobril.
Pre nás ostatných, ktorí tiež hľadáme to dobro v našom svete platí to isté. To dobro je v nás a každé dieťa bez ohľadu na to, či je alebo nie je diagnostikované ALEBO či má alebo nemá špecifické potreby, to DOBRO v nás potrebuje. Možno provokuje, možno sa hnevá viac, než to zvládame, možno ho niekedy nebavíme a má názory, ktoré sa nás môžu dotknúť, v každom prípade nás "provokuje a nakopáva" k tomu lepšiemu, čo v nás je, len to minulosť v nás potlačila.
Ak sa rozhodneme vnímať pocity, ktoré vyjadruje emocionálnym konaním, učí nás byť EMPATICKÝMI. Ak nás nakopáva študovať, aby sme mu porozumeli a tým pracovať na svojej osobnosti, učí nás byť AKTÍVNEJŠÍMI a STAROSTLIVÝMI.
Ak sa dieťaťu podarí vyvolať u nás hnev:-), učí nás byť ASERTÍVNYMI a ÚPRIMNEJŠÍMI, ak mu vieme pevne a nezhadzujúco povedať, čo rešpektujeme a čo už nie alebo čo nás trápi.
Ak sa naučíme komunikovať s ním bez ohľadu na jeho príjemnú či nepríjemnú otvorenosť, učí nás byť NEVZŤAHOVAČNÝMI a TOLERANTNEJŠÍMI.
Ak sa prispôsobíme premenlivému temperamentu dieťaťa a naučíme sa naň pružne reagovať, učí nás byť UVOĽNENEJŠÍMI a menej STRNULÝMI. Učí nás neočakávať, ale reagovať v prítomnosti, vďaka čomu si rozvíjame určitú vnútornú slobodu na rozdiel od úzkostí, ktoré vznikajú, ak naše predstavy nenapĺňa.
Tieto deti nás nakopávajú dolovať v sebe a používať schopnosti, bez ktorých nemôže existovať citlivá, rešpektujúca, pružne reagujúca, tolerantná a pevná osobnosť, ktorá sa učí odlišovať to podstatné a to, čo je večné v porovnaní s tým, čoho dôležitosť časom vyprchá.