Existuje sloboda?
16.01.2016 22:46
Objavila som úžasnú knihu „Sloboda učiť sa“ , ktorú napísali Carl R. Rogers a H. Jerome Freiberg. Čo je to sloboda a či je možná, keď opakovane a opakovane žijeme v spoločnostiach, ktoré sa pokúšajú riadiť ľudí bez ohľadu na to, ako toto riadenie vníma a prežíva jednotlivec. Podľa tejto myšlienky je logické, že nie je možná. Prípady ľudí z minulosti však dokazujú, že existovali vždy a v každom systéme ľudia, ktorí sa podmienkam spoločnosti nedokázali prispôsobiť . Za ich postojom stála vnútorná sloboda, ktorá sa prejavovala kritickým myslením, za ktorým nasledovali verejné kritické myšlienky, vzbury a takisto aj konštruktívne riešenia. Človek musí byť vnútorne slobodný, aby bol schopný vnímať realitu neskreslene, aby si vytvoril postoj, ktorý mu pomôže prežiť aj náročnejšie situácie s nadhľadom aj pochopením „prečo sa veci dejú, ako sa dejú“ a aby dokázal prispieť aj konštruktívnymi riešeniami. Človek, ktorý sa prispôsobuje, je vnútorne neslobodným a jeho riešením je „nejako prežiť“, aby sa jeho životná cesta odvíjala bez problémov, ktorých sa bojí. V podstate má strach z neznám a z následkov, ktoré nasledujú za tým, že začne otvorene prejavovať svoju osobnosť svojimi názormi, pocitmi, potrebami a aj schopnosťami.
Ako strácame slobodu? Podľa Rogersa sa to deje týmto spôsobom a dôležitú úlohu tu zohrávajú hodnoty, ktoré preferujeme:
Deti majú na začiatku jasný prístup k hodnotám. Je to vidieť podľa toho, že niektorým zážitkom a veciam dávajú jednoznačne prednosť. Ide o zážitky a veci, ktoré jednoznačným spôsobom udržujú, rozvíjajú a aktualizujú ich organizmus. Riadia sa svojím prežívaním a potrebami. Tento prístup je pružný a menlivý, pretože prežívanie a potreby sa takisto menia. Dieťa pri svojom hodnotovom výbere využíva fyziologickú múdrosť svojho tela. Centrum hodnotenia je v dieťati. Prečo na to časom zabudne?
Pretože potrebuje lásku, úctu a sociálne prijatie. Vtedy si začne zvnútorňovať hodnoty od iných ľudí a iných inštitúcií. Tieto hodnoty majú centrum v iných ľuďoch a inštitúciách, sú fixné a nepružné. Čo znamená strata so svojím hodnotiacim systémom? Ľudia sú neistí, ľahko ohroziteľní , nedôverčiví a neotvorení. Toto je tragédia novodobého človeka, ktorý je vzdialený od svojho vnútorného hodnotového systému a jeho hodnoty mu podsúvajú rodičia, školský systém, média, reklama, cirkev, štát. Napríklad podsúvaná hodnota „poslušnosť je dobrá“ znamená to, že sa vzdávame vlastných názorov a to je tragédiou, pretože len ľudia slepo poslúchajúci rozkazy robia neľudské veci.
V človeku však existuje živý základ organizovaného hodnotiaceho procesu. Je to schopnosť prijímať spätné informácie na základe prežívania, ktoré umožňujú neustále korigovať svoje správanie a reakcie tak, aby človek dosiahol maximálne možné naplnenie. Keď sú ľudské bytosti vnútorne slobodné a volia si to, čo si vážia, majú tendenciu ceniť si tie objekty, zážitky a ciele, ktoré prispievajú k ich rastu, prežitiu a rozvoju pozitívnych vzťahoch s inými ľuďmi. Takéto ľudské bytosti nemôžu deštruktívne konať proti sebe a proti iným. Ľudia, ktorí sú v kontakte so svojím prežívaním si začínajú ceniť úprimnosť, nezávislosť, sebariadenie, sebapoznanie, citlivosť na spoločenské problémy, zodpovednosť voči spoločnosti a lásku k medziľudským vzťahom.
Ako uvádza v knihe „Strach ze svobody“ Erich Fromm, ak by sa ľudia riadili svojím hodnotiacim systémom, prežívali by pozitívnu slobodu prostredníctvom prejavovania svojich intelektuálnych a citových schopností a nebezpeční by boli podľa neho len chorí ľudia.
Dospelí aj deti potrebujú k svojej vnútornej slobode prežívať tri základné podmienky: autentickosť, úctu, empatiu a možnosť voľby. Pri výchove aj vzdelávaní by malo byť dôležité, aby sa vychádzalo z vnútornej motivácie detí a ich potrieb. Tu by som pokračovala svojimi myšlienkami, ktoré som podrobnejšie vysvetlila aj vo svojej knihe „Som kráľom svojho sveta-Spoznaj sám seba a porozumieš ostatným“.
Dieťa sa môže stať vnútorne slobodným len v prostredí, kde sa môže autenticky vyjadrovať, kde prežíva úctu a empatiu. Samozrejme musí vidieť tieto stránky aj u dospelého človeka, ktorý je s ním v kontakte – či u rodiča alebo pedagóga.
Čo znamená ukázať sa dieťaťu prostredníctvom autentickosti? Znamená to vyjadrovať otvorene pocity, potreby a názory asertívnym neútočným spôsobom (ja-výroky). Toto sú stránky, ktoré sú dôležité aj pri vytváraní hraníc, ktorými sa dieťa riadi pri svojom správaní voči dospelým. Znamená to ukazovať princípy sebaúcty a z nej prameniacej sebalásky, ktorými zároveň svojou neútočnosťou preukazujeme druhým úctu , toleranciu a rešpekt. Ako je vidieť- od skutočnej autentickosti sa odvíja aj úcta k ostatným, pretože im svojou otvorenosťou, spontánnosťou a úprimnosťou poskytujeme blízkosť, jasnosť a istotu. Nehráme s ostatnými hry, pri ktorých sa ukrývame za nejakou maskou.
Takže na základe autentického prostredia sa odvíja úcta k ostatným. Je to úcta, ktorá sa vytvorila slobodným rešpektujúcim spôsobom a ktorú si na základe napodobňovania budú vytvárať k ostatným aj deti, pretože potrebujú viac vzory než donucovacie prostriedky vo forme trestu a odmien.
Ak je dospelý človek otvorený k sebe, stáva sa vnímavejším k sebe a k ostatným. S vnímaním svojich pocitov a potrieb sa logicky zosilňuje aj vnímanie pocitov a potrieb u ostatných ľudí a tu sa rozvíja empatia. V empatickom prostredí sa cíti slobodne nielen dospelý človek ale aj dieťa. Ide o neodsudzujúce prostredie, v ktorom sa môžu všetci voľne prejavovať bez odsudzovania a aj negatívne správanie sa tu berie ako odraz problematických pocitov, ktoré sú prejavené smerom von. Ak je dieťaťu potvrdzované, že k ľudskosti patria všetky pocity a emócie, neuzatvára sa pred nimi, nebojí sa ich a časom sa ich môže naučiť asertívne vyjadrovať, pretože sa cíti prijímané, vypočuté a rešpektované. Len v neslobodnom prostredí, kde sú nerešpektované pocity, potreby a názory detí, si dieťa vytvára do budúcnosti správanie, ktoré má znaky opaku otvorenosti-neotvorenosť. Neotvorenosť je základom toho, že nedokážeme otvorene vyjadriť pocity, potreby a názory, takže sa uchyľujeme k neotvoreným spôsobom. Namiesto otvorených názorov vyjadrujeme svoje názory bez účasti ľudí, ktorých sa to týka- ohovárame, odsudzujeme, manipulujeme , klameme, sme násilní atď. Agresia vzniká ako následok bezmocnosti, ktorá sa ukladá v deťoch, ktorých pocity, potreby a názory boli prehliadané či potláčané. Každý človek potrebuje mať pocit, že svoj život ovláda a preto je dôležité aj dieťaťu v rámci určitých hraníc umožňovať voľby, aby cítilo, že sa zúčastňuje na riadení svojho života aj keď na začiatku s pomocou dospelých. Neskôr to bude robiť samo. Pri nepríjemných skúsenostiach z detstva sa učí – nie ovládať život ale učí sa ovládať iných.
Čo z toho vyplýva? Je dôležité žiť autenticky v súlade so svojimi pocitmi, potrebami, názormi a takisto schopnosťami a to isté dovoliť dieťaťu. Len takto si môžeme vytvárať vnútornú slobodu. A keďže všetko, čo si vytvárame v našom vnútri, ovplyvňuje aj naše vonkajšie správanie, týmto spôsobom je možné šíriť slobodu aj vo vzťahoch, ako to potvrdzujú aj známe citáty: „Ži a nechaj žiť“ , alebo ako sa vyjadril Ghándhí, aby sme menili najprv seba a potom zmeníme svet. Pokiaľ budeme vedieť žiť autenticky, automaticky poskytujeme úctu a empatiu nielen sebe ale aj ostatným. Ako je vidieť otvorenosť sa stáva súčasťou rozvíjania svojej odvahy a úprimnejších vzťahov spojených s odpúšťaním a naopak neotvorenosť zoslabuje charakter a vzťahy. Každá zmena sa musí začať v našom vnútri a v našom vedomí, aby sa prejavila vo vonkajšom živote a vzťahoch.
Pôvodne publikované: www.2012rok.sk/wp/psychologia/29401-je-mozna-sloboda
Zdroj obrázka: Pixabay