Empatická reakcia ako záchrana:)

Zimné prázdniny sa začali v tomto školskom roku (2015/2016) v stredu a niektorí stredoškoláci mali prázdniny už od začiatku týždňa. Jeden náš impulzívny a dosť temperamentný chlapček túto skutočnosť ťažko v pondelok znášal, pretože jeho bratranec ostal doma a on si zmyslel, že chce byť doma tiež. Už ráno bolo vidieť jeho vnútorný nepokoj. Mamka hodila na nás ešte pred odchodom vyľakané oči a s kolegyňou sme ju upokojili pohľadom, aby sme jej dali na vedomie, že sa pokúsime pochopiť ho a pomôcť mu.Kopol si do nejakej veci na zemi, "vrčal" na deti a keď už bolo jasné, že hnev ho len tak rýchlo neprejde, šla som za ním a spýtala sa, čo ho hnevá. Veľmi rýchlo mi odpovedal, že jeho bratranec je už doma a on chce byť s ním tiež. 

Tu nastávajú situácie, kedy dospelý nahnevaný na konanie dieťaťa môže využiť moc, keď začne správanie dieťaťa kritizovať a súdiť pred ostatnými. Situácia sa bude však hrotiť, pretože dieťa bude bojovať s ďalšími nepríjemnými pocitmi a reagovať emocionálne oveľa výbušnejšie.

Sme ľudia s pocitmi, dieťa reaguje spontánne na situácie či už s pozitívnymi emóciami alebo negatívnymi. Jedna vec však platí pre všetkých dospelých aj pre deti. Potrebujeme cítiť, že naše emocionálne konanie nebude nikto súdiť, pretože vtedy sme najzraniteľnejší.V situáciách, v ktorých sa cítime zraniteľne, potrebujeme od druhých iba účasť. Nie sme v "koži" ostatných, aby sme im úplne rozumeli, prečo premýšľajú, cítia alebo reagujú "po svojom". Každého z nás ovplyvnila minulosť a tá je úplne známa len pre svojho nositeľa. Takže racionálne riešenie pri emocionánom konaní nepomôže, pretože je za ním ukrytých veľa faktorov, ktoré sú väčšinou uložené v podvedmí. Sebaúcta, minulé zážitky a skúsenosti, na základe ktorých si človek vytvára postoje a reakcie. Jediná vec, ktorou môžeme vtedy pomôcť, je len empatická reakcia. Pri nepríjemných pocitoch človeka, ktoré sa v ňom kopia, potrebuje úľavu, potrebuje ich vyjadriť. Len vyjadrenie napätia môže zmierniť aj ubližujúce konanie a najmä pri deťoch, ktoré sú veľmi úprimné a ich vnútorný život neostáva pred nami utajovaný, pokiaľ ich nenaučíme utajovaniu nezáujmom oň a vštepovaním presvedčenia, že určité emócie sú nesprávne.Vtedy nie sme účastní ale v opozícii voči tomu, čo dieťa cíti. Byť v opozícii prináša boje. Emocionálne konajúci človek pri nepochopení bojuje, pretože ho sklame nerešpektovanie jeho vnútorného stavu. K jednej "bolesti" sa pridáva ďalšia. 

Aj ten náš chlapček potreboval v ten deň už konečne úľavu. Sám bol zrejme už unavený z negatívnych pocitov, ktoré si sám podnecoval myšlienkami na "krivdu", ktorú cítil, keď sa porovnával so svojím bratrancom. Potreboval konečne oporu dopelého, ktorý by ho zbavil jeho napätia. Predstavila som si, ako túži byť v predvianočnom čase už doma. Oporu som mu teda poskytla empatickou reakciou: "Ani nevieš, ako ti rozumiem. Tiež už by som bola najradšej dnes doma, aby som ozdobila stromček a napiekla medovníky." Samozrejme, že mám prácu rada a som v nej rada, ale chcela som v tej chvíli stáť plne pri ňom, aby precítil, že jeho pocity vnímam, že sú logické a že mu ich pomáham vyjadrovať bez súdenia. Chlapček ma udivene počúval, cítil účasť, aj slzičky mu vyhŕkli od zdĺhavého napätia, ktoré musel cítiť už doma pred príchodom do školy. Ešte mi vyjadril slovne ďalšie pocity a upokojil sa. Potom úplne v pokoji robil vianočné pozdravy, na ďalší deň sa úplne v pokoji zúčastnil aktivít našej besiedky a hnev na ňom už nebol badať. Tešil sa zo všetkých aktivít spoločne s nami. 

Svet impulzívnych a hyperaktívnych detí je možno menej pochopiteľný a spôsobuje perné chvíľky nielen dospelým ale aj im. Pravidelne a stále sa mi upevňuje presvedčenie, že pri impulzívnych alebo hyperaktívnych deťoch potvrdenie pocitov a empatická reakcia zachraňuje vyhrotené situácie. Sú to úprimné a silné osobnosti, ktorých názory a presvedčenia obsahujú aj pocitovosť, ktorá sa ľahko mení na emocionalitu, ak s nimi bojujeme. Potrebujú empatiu a účasť, aby pocítili pomoc a oporu zo strany dospelých. Vzdanie sa moci v prospech vzťahu s dieťaťom pomáha aj ostatným vzťahom v kolektíve, pretože deti pozorujú naše reakcie a učia sa z nich. Práve v týchto situáciách im odovzdávame ukážku rešpektu, porozumenia a empatie, aby sa aj ony učili pomôcť impulzívnym deťom v týchto situáciách.

 

Zdroj obrázka: Pixabay