Chyby sú veľmi dôležitou súčasťou života.
04.04.2016 19:16
Čo sa týka prísnej autoritatívnej výchovy, vymedzuje človeku hneď na začiatku veľmi zúžený a obmedzený životný priestor ohraničený myšlienkami, ktoré si nosíme v podvedomí typu: „ Čo sa patrí a čo nie, kedy ma odsúdia ľudia a kedy nie, kedy ma prijmú ostatní a kedy nie...atď“. Popri týchto obmedzujúcich myšlienkach zabudne človek na svoje potreby aj pocity, ktoré potláča, ak nie sú podľa mienky ľudí ktorí ho sprevádzali do budúcnosti, tolerované. Život však ohraničenie nepozná. Život nás prekvapí v hociktorom okamihu a ak si nosíme pred sebou masku vytvorenú zo spomínaných myšlienok, máme problém. Chyby, za ktoré sme boli trestaní, sa vyplavia pred našimi očami a my cítime neschopnosť a nízku sebahodnotu, ktoré sa vytvorili na základe súdiacich viet .
Všimnime si, že autoritatívna výchova používa súdenie či už formou trestov, výčitiek, obviňovania, tvrdého prístupu a človek tvarovaný týmto typom výchovy získava z chýb strach a nasáva už od malička postoje súdenia, porovnávania sa, obviňovania a hľadania chýb najmä u druhých, čo logicky vedia ku konfliktom.
Človek tvarovaný tvrdšou výchovou má problém si priznať pred sebou určité skutočnosti, ktoré vypovedajú o tom, že niektorá stránka jeho života sa nevyvíja podľa jeho predstáv. Má strach z odsúdenia druhými ľuďmi a najmä strach z toho, že by si chyby musel priznať sám. Padajú totiž ilúzie o jeho dokonalosti a neomylnosti dlho vytvárané celým detstvom a minulosťou, čo je bolestivé. Pretože človek musí hľadať potom svoju cestu samostatne bez vedenia druhou rukou a bez kontroly z druhej strany. Ak je konfrontovaný s negatívnymi skutočnosťami, má pocit, že celá osobnosť sa mu rozpadá, aj keď pravdou je, že sa mu môže vytvoriť nová autentickejšia osobnosť, pretože bude nútený skúmať vlastné pocity, vlastné potreby a priznať si svoje chyby, aby začal žiť po novom.
Človek sa rodí a umiera každou sekundou. Zažíva nové a nové okolnosti, kvôli ktorým si musí vytvárať nové a nové postoje a ak sa ich bojí, ubližuje aj druhým. Človek pohybujúci sa v obmedzených myšlienkových štruktúrach a konaniach zužuje životný priestor aj ostatným, ktorým tiež tvrdí, že chyby sú zlé, že určité veci sa patria a určité nie a neumožňuje im vyvíjať sa prostredníctvom svojich omylov a chýb, ktoré k životu patria.
V súčasnosti sa dosť spomína tzv. liberálna výchova, ale ja ju logicky vidím ako opozíciu voči autoritatívnej výchove, kde kontrola a trestanie za chyby patrilo k bežným javom. Keď na jednej strane príde k nerovnováhe, vytvorí sa nová nerovnováha. Ľudia vychovávaní prísnou a tvrdou výchovou inklinujú k dvom protipólom k podobnému typu výchovy alebo k príliš liberárnej. Chýba stredná cesta. V strednom type výchovy by mali byť chyby tolerované ako dôležitá súčasť života, pretože ľudia sú po celý život konfrontovaní s novými a novými skutočnosťami, ku ktorým by mali byť naučení vytvárať si nové postoje a nie byť k novým skúsenostiam negatívne nastavení. Pri vytváraní nových postojov a riešení logicky prichádza k chybám, ktorých odhaľovanie a napravovanie vytvára dokonalejšie riešenia, a preto deti musia mať k chybám vytvorený voľný postoj bez strachu. Ja sa venujem sebapoznávaniu a vzťahom, a preto si myslím, že aby nemali ľudia vsugerovaný zúžený priestor, je treba deťom dovoliť:
- robiť chyby a prežívať následky (Urobil/a si túto chybu, pretože tvoje konanie ublížilo tomu a tomu a prišli logicky tieto následky vo forme správania u druhého človeka...)
- nespájať ich osobnosť s chybami, ktoré urobia, upozorňovať ich na chyby, ale nezaškatuľkovať ich osobnosť (napr.: Mám ťa rada/rád, len toto konanie ma trápi a tebe spôsobuje tieto problémy...)
- ukázať im lepšie spôsoby komunikácie alebo postojov, ktoré im pomôžu brať život otvorenejšie, čestnejšie a tým aj zodpovednejšie. ( napr: „Chceš prežívať tieto následky, alebo sa naučíme v určitých situáciách konať vhodnejšie.“ Dieťa, ktoré si váži rodiča alebo učiteľa, u ktorého cíti lásku alebo snahu porozumieť za každých podmienok, bude chcieť na sebe pracovať, pretože cíti, že nie je súdené a necíti k svetu dospelých nedôveru, pretože nemusí s ním bojovať.)
- priznanie chýb im ukázať ako odvahu a nie ako zbabelosť, nedokonalosť a nestálosť (Ak sa niekto ukrýva, bojí sa, ak ukrývame chybu pred sebou aj ostatnými, bojíme sa, ak ju priznáme sebe aj ostatným, prekračujeme vlastný strach, sme odvážnymi.)
- oceňovať ich slovne za priznanie si chyby (Si naozaj odvážny/a, keď si si priznal to, že tvoje konanie nebolo vhodné a ublížilo, poďme hľadať iné spôsoby reakcií.)
- vlastnou otvorenosťou prostredníctvom priznania si chyby a následného ospravedlnenia sa ukázať vzor síce omylný ale vďaka otvorenosti slobodný, ľudský a ukazujúci na neustály vývoj svojej osobnosti, ktorá rešpektuje to, že život ju môže neustále prekvapovať a ktorá flexibilne reaguje vďaka tomu, že sa nebojí byť otvorená v pocitoch, potrebách, názoroch a ktorá sa zároveň nebojí rizika v neznámej situácii, pretože vie, že život nechce, aby sme stáli na mieste, ale šli dopredu, ak sa objavia „problematické“ alebo nové nepoznané skutočnosti a situácie, ktoré je treba riešiť napr.: situáciu so zvýšeným počtom ADHD detí, autistických atď). Len osoba, ktorá cíti pohodlie v starých skúsenostiach s obmedzenými postojmi a ktorá sa bojí riskovať a prijímať nové, vytvára odpor.
Keď si na začiatku roku čítame rozprávky z knihy "Škriatkovia pomáhajú deťom" www.atpublishing.sk/?id=543, robíme si pri každej rozprávke aktivitky, ktoré nám pomáhajú vo vzťahoch po celý rok a akú aktivitku sme robili k rozprávke "Peter a škriatok Odvážlivko", aby deti pochopili, že otvorenosť k sebe a druhým je odvahou a rozvíjaním blízkosti?