Byť sám sebou
07.01.2016 21:37
Život s mojím impulzívnym a hyperaktívnym dieťaťom mi rozbil staré predstavy o správnej výchove, ktorá obsahovala striktné pravidlá, prísnosť, netolerovanie určitých názorov a emócií.Človek sa rád ukryje v dave a s týmito deťmi sa to nedá.Človek s nimi buď bojuje alebo ich pochopí a nájde ďalšie smery vo výchove.Človek pri nich pochopí, že to čo ovplyvňuje náš život je sebaúcta.Pochopiť a uchopiť svoju sebaúctu je prácou na celý život a úzko súvisí s emocionálnou inteligenciou a osobnostným rastom.Čo som si začala všímať...
•Ak dieťaťu rozdeľujeme POCITY na „dobré“ a zlé“ a tie „zlé“ u neho brzdíme tým, že mu hovoríme, že hnevať, plakať, báť sa atď je nesprávne, vychovávame budúceho dospelého, ktorý sa bude báť vyjadriť pocity, čím sa nemôže priblížiť k ostatným a cíti sa OSAMELÝ ...alebo bude druhých brzdiť, ak budú vyjadrovať svoje pocity a bude NEEMPATICKÝ. Dospelý, ktorému nikto nepomáhal v detstve sa vyznať vo svojich pocitoch a pomenúvať ich, napätie z negatívnych pocitov z minulosti má stále v podvedomí a v konfrontujúcich situáciách kvôli neschopnosti vnímať svoje pocity sa nezameria na ne, aby ich druhým ľuďom pomenoval a tým im priblížil svoju osobnosť. Ale tých druhých vidí ako pôvodcov svojho napätia a namiesto vyjadrenia svojich pocitov sa zameria na obviňovanie, súdenie a výčitky. Stráca integritu. Ak sa mu nepomáha v detstve spoznávať svoje pocity a pomenúvať ich, nemôže mať s nimi kontakt, v budúcnosti sa ich snaží racionalizovať, čím sa môže stať viac skeptickým. Stráca aj kontakt s tým, čo je pre neho správne urobiť v určitých situáciach. Vďaka racionalizácii človek potláča, čo cíti a jedná niekedy menej empaticky a v podstate proti sebe.a nejedná autenticky. Napríklad potlačí hnev, ak je spravne nahnevať sa, lebo niekto porušuje jeho hranice a treba túto pravdu vyjadriť. nevníma kedy je treba byť opatrným, napríklad keď ignoruje určité signály, keď vstupuje do vzťahov deštruktívnych. Nevyjadrí napätie slzami, keď potrebuje uvoľniť napätie, pretože si to racionálne zdôvodňuje ako slabosť.
•Ak nebudeme spoločne s dieťaťom skúmať jeho POTREBY (pozornosť, prijatie, hra, láska bez podmienok, emocionálne bezpečie a vyjadrovanie, tvorivosť, samostatnosť), vychovávame budúceho dospelého, ktorý bude ignorovať svoje potreby a napĺňať ich bude najmä druhým a bude PRISPȎSOBIVÝ a zároveň sa môže cítiť bez energie a bude VYHORETÝ ...alebo bude manipulovať ostatných, aby mu napĺňali jeho potreby a bude MOCENSKÝ. V podstate tento model neustále odovzdávame, ak deti viníme z toho, že sa ťažko prispôsobujú alebo ak pôsobia znudene a nezaujato v školskom systéme. Napríklad ak ich nútime dlho sedieť a nezapájame do učenia prostredníctvom aktivity a komunikácie s nimi.
•Ak nebudeme spoločne s dieťaťom komunikovať s rešpektom bez ohľadu, ako sa nás jeho NÁZORY „dotknú“, vychovávame budúceho dospelého, ktorý sa bude báť svoje názory vyjadriť a bude UTIAHNUTÝ A VZŤAHOVAČNÝ ...alebo dospelého, ktorý bude zosmiešňovať, ignorovať a nerešpektovať názory u druhých, ktorí ich budú mať rozdielne a bude NEASERTÍVNY A ÚTOČNÝ. Názory a napätie spôsobené náročnejšou situáciou sa nedajú dusiť a neschopnosť otvorene ich vyjadrovať sa stáva základom výčitiek, obviňovania, ohovárania, odsudzovania, sťažovania sa a nenávisti a neschopnosťou- neistotou prijať iný názor, teda vzťahovačnosťou a ješitnosťou. Tento jav vidíme všade okolo seba vo všetkých typoch vzťahov medzi partnermi, pracovných kolektívoch, učiteľmi a rodičmi.
•Ak nebudeme rešpektovať u detí chyby, vychovávame budúceho dospelého, ktorý sa bude cítiť pri svojich chybách previnilo, neschopne, bude sa báť skúšať nové možnosti a bude UTIAHNUTÝ A NEUVOĽNENÝ a svoje zjavné chyby nebude vedieť priznať a bude NEOTVORENÝ ...alebo dospelého, ktorý bude mať veľmi málo pochopenia pre chyby ostatných a bude NETOLERANTNÝ A STRNULÝ. V školách je veľmi chybný postoj k chybám. Rodičia zo strachu a vnútornej neistoty, ktorú ukrývajú za potrebou byť „bezchybnými“ a „dokonalými“ a mať „dokonalé“ dieťa tlačia deti do svojich predstáv a potrieb a tým im znemožňujú uvoľnené prijímanie vedomostí aj uvoľnené prijímanie svojej osobnoosti. V podstate aj trestanie za chyby v školskom systéme spôsobuje neuvoľnenosť. Aj dvojité čítanie je strachom dieťaťa z toho, aby dokonalo prečítalo text, pretože sa bojí výčitiek od rodiča alebo známkovania. Chyby by sa mali chápať ako následky alebo výsledky, ktoré sú potrebné pre ďalšie pochopenie.
•Ak nebudeme spoločne s dieťaťom hľadať jeho SCHOPNOSTI, vychovávame budúceho dospelého, ktorý bude očakávať, čo mu povedia iní a ak sa bude chcieť pohnúť v živote niekam, bude NEAKČNÝ A ZÁVISLÝ... alebo dospelého, ktorý bude druhým „rýpať“ do života svojimi diktujúcimi názormi o tom, čo je pre nich správne a bude NEREŠPEKTUJÚCI.
Pevné základy svojej osobnosti môžeme logicky nájsť len sami v sebe, a preto sa tieto slová začínajú predponou seba-sebadôvera, sebaistota, sebaúcta. Sebadôvera je dôvera vo svoje pocity, potreby a schopnosti, prijímanie svojich chýb nie ako zlyhaní ale ako výziev a pokusov o hľadanie lepších riešení. V každom štádiu svojho života človek inak vníma, jeho sebaúcta je v inom bode sebapoznávania, a preto inak rieši situácie, stále rastie a to, čo sa najprv javí ako chyba, môže byť neskôr základom veľmi dôležitého poznatku pre život. Sebaistota narastá, keď človek vníma a vyjadruje pocity, potreby, názory neútočným spôsobom, realizuje schopnosti, keď začne skúšať nové možnosti a pochopí, že bez chýb sa nedá zdokonaľovať. Pri sebadôvere a sebaistote, keď človek využíva a otvorene vyjadruje svoj intelektuálny aj pocitový potenciál, riadi svoj život, a preto v ňom narastá v ňom pocit plného prežívania svojho života a sebaúcty. Pri zdravej sebaúcte človek neubližuje, ale chápe. Neútočí ale upokojuje.
Zdroj obrázka:Pixabay