Byť sám sebou a empatia
20.08.2016 14:09
Byť sám sebou je sama o sebe veľmi oslobodzujúca vec. Postoj „Byť sám sebou“ však bez empatie k druhému nebude nikdy plne oslobodzujúcim. Vidím okolo seba veľa ľudí, ktorí sa snažia vrátiť k sebe a k tomu, kým skutočne sú a snažia sa svoje názory a pocity aj otvorene vyjadrovať v komunikácii s ostatnými. Myslím si, že na tejto ceste sme všetci. Dá sa byť samým sebou a to isté dovoliť aj druhým a žiť s nimi bez bojov? Zrejme dá, jediná cesta k tomu je však cez postoj- povedať názor, ale neočakávať, že druhý ho prijme podľa našich predstáv. Ak aj neprijme názor, ktorý je z nášho pohľadu správnym, zrejme potrebuje ujsť ešte určitú cestu, aby sa zžil s určitým názorom. Tu je dôležité naozaj nezabudnúť na to, že každý človek podvedome túži byť dôležitým pre druhých vo vzťahu a v komunikácii, a preto je veľmi dôležité a empatické rešpektovať jeho názory a uznať jeho pocity. Byť sám sebou a dovoliť druhému byť samým sebou nie je vzájomnou ľahostajnosťou, je to prejavom empatie, tolerancie, citlivého rešpektu k tomu, kým ten druhý človek je a prejavom rešpektu k jeho vlastnej ceste, ktorá ho dovedie k určitým pochopeniam prostredníctvom tempa a času, ktoré potrebuje on.
Tlačiť svoje názory ostatným je násilím. Ponúkať ich a neočakávať ich prijatie je empatiou a rešpektom. Ten druhý človek má za sebou iné skúsenosti, na základe ktorých si vytvoril presvedčenia a postoje a väčšinou tie boľavé znamenajú, že má problém hneď súhlasiť aj s tými zdravšími názormi . Ak si aj prežil určité boľavé skúsenosti, o to viac potrebuje prijatie, empatiu, súcit, toleranciu a rešpekt. Stretnúť sa ľudsky znamená vypočuť si názory druhého človeka pozorne, neustále vnímať jeho potrebu byť dôležitým v rozhovore a v našej snahe ho pochopiť a to znamená uznať jeho pocity. Ak nesúhlasí s naším názorom, rešpektovať to. Skôr sa snažiť vnímať to, po čom volá jeho duša. Väčšinou volá po plnej akceptácii bez násilia. Nesiliť a pochopiť. Tam sa môžeme vedľa seba uvoľniť a vzájomne sa naučiť akceptovať .
Postoj „Byť sám sebou a toto dovoliť aj druhým“ je veľmi dôležité naučiť deti v kolektívoch. Nielen odovzdávať vedomosti. Ukazovať svojim vzorom ľudskosť, ktorú sme vstrebali skúsenosťami a pochopením, je rovnako dôležité.
-Dovoliť deťom byť samými sebou, vyjadrovať voľne pocity a hovoriť svoje názory, aby žili svoj život plnohodnotne a otvorene bez masiek, ktoré im nedovolia si neskôr plne vychutnať svoju osobnosť a hlboké kvalitné vzťahy.
-Naučiť deti pozorne počúvať názory iných a naučiť ich neočakávať plný súhlas s ich názormi, ale komunikovať spôsobom: „Pozorne ťa počúvam... rešpektujem tvoj názor...nesúhlasím, pretože..., rád/rada by so tvoj názor doplnil/a...
-Naučiť deti, že názory druhých súvisia s tým, čo si prežili, a preto nemusia zažívať plný súhlas so svojimi názormi, pretože druhého človeka môže ešte trápiť, čo prežil a tieto nepríjemné pocity blokujú súhlas aj s určitými zdravými názormi. O to dôležitejšie je, aby deti počuli aj od nás dospelých vetu : „Uznávam tvoje pocity.“ Iba vtedy môžu vnímať jej ozdravujúce účinky vo vzájomných vzťahoch.
Deti napodobňujú to, čo prežívajú zrakom, sluchom a vnímajú naše konanie cez pocity a emócie. Vedia, kedy sme samými sebou a kedy hráme určitú rolu. Buď sa cítia bezpečne, aby aj ony boli samými sebou alebo budú napodobňovať určité role, aby sa zavďačili dospelým. Alebo majú silné vnímanie falošných masiek a falošnej násilnej autority u dospelých (napríklad hyperaktívne deti), nebudú sa cítiť príjemne vo vzájomnom vzťahu a budú na túto skutočnosť upozorňovať rebelským negatívnym správaním volajúcim po otvorenosti a úprimnosti.
Zdroj obrázka: Pixabay