Ako nám pomohlo potvrdzovanie pocitov a hľadanie dohôd
07.01.2016 19:56
Empatia je schopnosť vcítiť sa do prežívania druheho človeka.
Porozumieť pocitom dieaťaťa je empatiou, pomôcť mu ich pomenovať je empatickou reakciou.Niekedy empatická reakcia upokojí dieťa a ostatné deti "prinúti" vidieť dôsledky ich konania. Súdenie nikdy nevyhráva.
Tu by som prešla k jednému skutočnému príbehu, kde nám empatické reakcie naozaj pomohli: Na telesnej výchove boli deti rozdelené podľa toho, či hrali vybíjanú alebo futbal. Jeden menší chlapček, ktorý bol vo vybíjanej vybitý medzi prvými, šiel za chlapcami, ktorí hrali futbal, aby si zahral ešte s nimi. Chlapci ho pustili k futbalu, ale neuznali mu gól, pretože prišiel neskôr. Chlapci hrajú aj v prípravke a pán tréner im po zápasoch rozdáva sladké odmeny, takže v ten deň si jeden chlapček priniesol aj na telesnú výchovu malé čokoládky. Chlapca, ktorý sa k futbalistom pridal po vybíjanej, však neponúkol. Vraj preto, že nehral od začiatku.
Chlapec reagoval tým, že sa stiahol a nekomunikoval ani so mnou a ani s ostatnými a odmietol úsť za ostatnými, aby sa spoločne s nimi prezliekol. Keďže šlo o impulzívne dieťa, vzdorovito ostalo vonku. Odmietajúci postoj k jeho správaniu som nerozvíjala preto, lebo som cítila sklamanie a bolesť tohto chlapca z konania ostatných. Voči ostatným chlapcom som odmietajúci postoj nerozvíjala preto, lebo som predpokladala, že sa utvorením svojho postoja spravodlivosti nevžili do pocitov tohto chlapčeka a zrejme ani netušili, aké pocity bude prežívať. Tieto moje predpoklady boli základom prijímajúceho postoja pri tomto nedorozumení.
Prišla som k smutnému chlapcovi a povedala som mu, že sa ho asi veľmi dotklo, keď mu kamaráti neuznali gól a neponúkli ho kúskom čokolády napriek tomu, že sa snažil (empatická reakcia). Pomáhala som mu s potvrdzovaním a pomenovaním pocitov, ktoré cítil. Keďže šlo ešte o dieťa, nevedel ich pomenovať, a preto ani nevedel, čo s nimi. Bolo mu treba pomôcť pri vyjadrení pocitov a zároveň sa pokúsiť na základe týchto pocitov riešiť situáciu. Spýtala som sa ho, či sa chce o tom porozprávať iba so mnou alebo aj s chlapcami. Chlapec súhlasil s rozhovorom s chlapcami. Zároveň som sa ho spýtala, či chce chlapcov osloviť on sám alebo to poviem zaňho ja. Chlapec chcel, aby som jeho pocity predniesla ja. V „kruhu, ktorý pri nedorozumeniach voláme "hľadaním porozumenia", som sa k ostatným prihovorila týmto spôsobom: „Váš spolužiak si je vedomý toho, že neodohral celý zápas, ale snažil sa a boľavo sa ho dotklo, že mu nebol uznaný gól a pri rozdávaní čokolád sa cítil odstrčený." Poprosila som deti, aby si predstavili, že dokážu situáciu vrátiť naspäť ako na videu a aby popremýšľali, ako by sa dalo zachovať tak, aby ich spolužiak necítil tie nepríjemné pocity a aby situácia bola spravodlivá voči všetkým.”
Keď som chlapcom popísala pocity ich kamaráta a keď pochopili, ako nepríjemne sa cítil pri ich konaní, priznali, že gól mu mohli uznať. Čo sa týka čokolád, tie už boli všetky zjedené, no aj tak začali deti hľadať riešenia (pre prípad, že by čokolády ešte zvýšili a čas by sa dal vrátiť späť), ako by mohol tento chlapec dostať aspoň menší kúsok čokolády, keďže nebol po celý čas na futbale. Chlapci pribehli k tabuli, nakreslili si tam čokolády a začali ich deliť kreslením tak, aby oni dostali čokolády rovnaké a on ten menší kúsok. Hľadali rôzne možnosti, a tak sa k riešeniu nedorozumenia pripojila aj matematika:).
Na druhý deň ma však veľmi príjemne prekvapil chlapček, ktorý po futbale rozdával čokolády. Sám sa rozhodol a smutnému kamarátovi priniesol celú čokoládu. Situácia mi potvrdila to, že deti nekonajú nevhodne vždy len z negatívnych pohnútok, ale aj z neznalosti a tiež z neschopnosti uvedomenia si toho, ako sa pri určitom správaní cíti ten druhý. Keďže som k chlapcom nezaujala odmietavý postoj, mali možnosť sa bez tlaku zamyslieť nad situáciou, hľadať riešenie nedorozumenia, čím sa rozvíjalo ich porozumenie.Táto situácia ma viac a viac presviedča v tom, že škola by nemala ignorovať niečo tak dôležité pre náš život - ako sú emócie detí. Sú prirodzené a to čo je prirodzené , neovládneme a nepotlačíme nátlakom alebo silou, môžeme ich ukorigovať jedine pomocou empatie, sebapoznaním a pochopením. A tu je niekde aj jedna zo smeroviek aj k problematickému správaniu aj tých impulzívnych a hyperaktívnych detí.
Zdroj: Som kráľom svojho sveta-Spoznáj sám seba a porozumieš ostatným, AT PUBLISHING
Zdroj obrázka: Pixabay